From Wikipedia, the free encyclopedia
Prof. Otakar Vávra (* 28. február 1911, Hradec Králové – † 15. september 2011, Praha) bol český filmový režisér, scenárista a pedagóg.[1][2]
| Otakar Vávra | |
|---|---|
 | |
| český režisér, scenárista a pedagóg | |
| Narodenie | 28. február 1911 Hradec Králové, Česko |
| Úmrtie | 15. september 2011 (100 rokov) Praha, Česko |
| Ocenenia | |
| Český lev | |
(2001) | |
Študoval v Brne a Prahe architektúru. Počas rokov 1929 – 1930, kedy stále ešte študoval, spolupracoval na niekoľkých dokumentoch. Roku 1931 produkoval experimentálny film Světlo proniká tmou (aj následujúce krátke filmy Žijeme v Praze a Listopad boli experimentálnymi snímkami). Prvým filmom, ktorý režíroval, bola Filosofská historie z roku 1937.
Ďalším filmom bol Cech panen Kutnohorských, kde si zahrala Zorka Janů, sestra známej Lídy Baarovej. Zorka Janů hrala aj vo Vávrových filmoch zo 40. rokov Podvod s Rubensem a Pacientka Dr. Hegela. Jej sestra Lída Baarová hrala vo Vávrových filmoch Panenství, Maskovaná milenka, Dívka v modrém a Turbína.
Po roku 1945 nakrútil Krakatit, film so silným protivojnovým posolstvom. Po februárovom komunistickom puči roku 1948 sa prispôsobil novej situácii a nakrúcal a produkoval filmy oslavujúce nový režim alebo epické historické fresky podporujúce oficiálnu interpretáciu českej histórie: Jan Hus, Jan Žižka a Proti všem. V ďalšom desaťročí sa režim stal liberálnejším a toto obdobie prinieslo jeho najhodnotnejšie filmy: Zlatá reneta, Romance pro křídlovku a predovšetkým Kladivo na čarodejnice. Podobne ako celý český film, v šesťdesiatych rokoch 20. storočia prežíval mimoriadne tvorivé obdobie. Po páde socializmu štát viac-menej prestal dotovať kinematografiu a jeho posledným dlhometrážnym filmom tak zostala Evropa tančila valčík.
Počas svojho života nakrútil celkom 52 hraných filmov a približne k 80 filmom napísal scenár.
Zomrel 15. septembra 2011 dve hodiny pred polnocou na pooperačné komplikácie zlomeniny krčku stehennej kosti.[3]
V päťdesiatych rokoch spoločne s inými českými režisérmi pomohol založiť FAMU, na ktorej vyučoval po päť dekád (od roku 1963 ako profesor). Jeho študentmi boli Miloš Forman a iní predstavitelia českej novej vlny. Z FAMU odišiel v roku 2008.
Jeho dlhý život sa mu stal inšpiráciou k autobiografii Podivný život režiséra. „Môj život bol s chybami, nehrdinský, ale často dosť odvážny,“ tvrdil vo svojich pamätiach. „Človek sa predsa po porážke vždycky zdvíha a nikdy nestráca nádej. Umelec musí mať nezlomnú vieru v človeka,“ napísal v závere svojej knihy. V svojej knihe Paměti aneb moje filmové století sa nevhodne rozpisoval o svojich filmových kolegoch. Mimo iné prezradil, že dedo Sašu Rašilova bral kokaín. Alebo napr. hovorí, že: „S Adinou sme boli strašní kamaráti. Taký kamaráti, že sme si raz povedali, aká je to hanba, že sme spolu ešte nespali, keď sa tak dlho poznáme. Ona mi zvoľňovala rytmus milovania. Bol som neuvážený a ona mi to upravovala,“ spomínal na vášnivé chvíľky s Adinou Mandlovou.
V roku 2001 bol vyznamenaný Českým levom za celoživotný prínos českej kinematografii aj Cenou za mimoriadny umelecký prínos svetovému filmu na karlovarskom filmovom festivale a v roku 2004 Medailou Za zásluhy.[4][5] Ocenený bol prakticky každým politickým systémom, ktorým prešiel.[6]
V posledných desaťročiach bola jeho partnerkou takmer o 40 rokov mladšia režisérka Jitka Němcová. Z prvého manželstva mal jedného syna.
Jeho „opus magnum“ je Kladivo na čarodejnice (1969), film založený na rovnomennej (1963) knihe Václava Kaplického o čarodejníckych procesoch 17. storočia. Kaplický sa naopak inšpiroval knihou Malleus maleficarum.
Dej sa sústreďuje na osudy skutočných obžalovaných v čarodejníckych procesoch v Česku v rokoch 1678 – 1695. V čase humanizmu znovu prepukla medziľudská nenávisť zapríčinená mocichtivými jedincami. Inkvizítor Jindřich František Boblig z Edelstadtu rozpútal sériu procesov, ktoré stáli život viac než stovku ľudí. Opisom brutality moci film zvádzal k spojeniu s politickými procesmi 50. rokov, hlavne s osudom Milady Horákovej alebo s procesom so Slánským. Sám Vávra tento postreh potvrdil ako správny.
Čiernobiela alegória plná symbolov sleduje príbeh až do procesu a odsúdenia kňaza. Neschopnosť zastaviť zlo hneď spočiatku len inkvizítora podporuje v jeho činoch. Film končí jeho slovami: „Já už nejsem obyčejný člověk. Já jsem... nahoře.“
Ďalším z jeho tvorivých vrcholov sa stala Romance pro křídlovku (1966). Čiernobiely film je založený na rovnomennej básni Františka Hrubína o láske medzi študentom, ktorý si užíva letné prázdniny, a dcérou principála. Milenci sa rozhodnú utiecť, ale otec vyberie pre dievča iného nápadníka.
On sám tento svoj film označoval za vôbec najlepší.
Krakatit (1947) je film nakrútený na motívy rovnakomenného románu Karla Čapka z roku 1924. Vynálezca nebezpečnej výbušniny sa snaží uchovať svoj objav v tajnosti, aby nemohol byť zneužitý.
Čiernobiela verzia bola v roku 1980 nasledovaná farebnou, ktorá nesie názov Temné slunce. Remake snímku posunul príbeh do modernej doby a nevyhol sa propagande. Často je považovaný za jeho najslabšiu prácu.
|
|
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
