From Wikipedia, the free encyclopedia
Ornát alebo kasula je liturgické rúcho kňaza a biskupa používané počas omše v rímskokatolíckej cirkvi, anglikánskej cirkvi, starokatolíckej cirkvi a jeho používanie sa zachovalo aj v niektorých luteránskych cirkvách (napr. v Škandinávii alebo na Pobaltí). Farba ornátu sa riadi liturgickými predpismi.
Vo východných pravoslávnych cirkvách a vo východných katolíckych cirkvách je ekvivalentným rúchom felón – phelónion.
V rímskokatolíckej cirkvi je ornát podľa súčasných liturgických predpisov vlastným rúchom kňaza alebo biskupa pri omši a obradoch s ňou priamo spojených. Oblieka sa vždy na albu a štólu.[1] Biskup si pri slávnostných príležitostiach oblieka pod ornát aj dalmatiku, ktorá môže byť v liturgickej farbe dňa alebo biela. Náprsný kríž si biskup oblieka pod ornát alebo, ak sa používa, pod dalmatiku.[2] Ak je pri koncelebrácii nedostatok ornátov, môžu si koncelebrujúci kňazi obliecť albu so štólou bez ornátu, ináč sú ale povinní mať aj oni ornát.[3]
Pri slávení svätej omše podľa mimoriadnej formy rímskeho obradu (tzv. tridentská omša) sú pravidlá v podstate totožné, ale použitie ornátu je viac rezervované na použitie počas svätej omše a ak omši predchádza alebo nasleduje iný obrad, kňaz si musí medzi jednotlivými obradmi prezliecť rúcho (najčastejšie zmeniť pluviál za ornát a naopak).[4] Pri tejto forme omše je na mnohých miestach zvykom, že si kňaz na kázeň odstráni manipul alebo aj ornát, keďže sa kázeň pred druhým vatikánskym koncilom nepovažovala za súčasť omše.[5]
Ak sa slávi slávnostná omša počas dní s kajúcnym rázom podľa obradov spred roku 1960 (podľa súčasnej regulácie je to povolené pre niektoré komunity napr. pre obrady svätého týždňa spred roku 1955[6]), diakon a subdiakon si tiež oblečú ornát, ale vpredu zvinutý dohora (planeta plicata), ktorý diakon počas istých častí omše zvinie do formy širokej štóly (stola latior).[7]
Existuje viacero strihov ornátov:
V rímskokatolíckej cirkvi bol až do liturgickej reformy po druhom vatikánskom koncile materiál ornátu presne určený predpismi – atlas, hodváb, popelín a zamat boli povolené, zatiaľ čo vlna, bavlna a ľan boli zakázané.[8] V súčasnosti sú povolené aj ďalšie prírodné a umelé tkanivá „zodpovedajúce dôstojnosti obradu a osoby“. Krása a vznešenosť nemá vyplývať z prezdobenia ornátu, lež z látky a strihu.[9]
Farba ornátu sa vo všeobecnosti riadi schémou liturgických farieb. Na väčšie slávnosti sa však povoľuje používať sviatočné alebo vzácnejšie rúcha, ktoré nemusia byť vo farbe dňa.[10]
Pôvodne sa ornát vyvinul z rímskeho odevu používaného všetkými vrstvami, ktorý v 3. storočí nadobudol sviatočný charakter.[11] V prvých storočiach boli teda bohoslužobné rúcha totožné s tými civilnými, ale pre posvätné obrady si klerici vyčleňovali lepšie rúcha, z čoho postupne vzišlo rozlišovanie medzi liturgickým a civilným odevom.[12] Pôvodne ho používali klerici všetkých svätení, ale pre diakonov bol čoskoro nahradený dalmatikou a do 11. storočia, keď sa pluviál začal odlišovať od ornátu, sa na Západe jeho použitie obmedzilo na kňaza celebrujúceho omšu.[11]
V staroveku mali ornáty formu veľkého polkruhového plášťa, ktorý bol vpredu (až na malý otvor pre hlavu) zošitý, obklopoval teda celú postavu akoby dom (z tohto vzišiel latinský názov ornátu – casula = „malý dom“).[12] Preto sa pôvodne museli pri slávení liturgie strany ornátu dvíhať alebo zvíjať, lebo ináč by kňaz nebol mohol používať ruky, a toto je pravdepodobne tiež pôvod zvinutých ornátov (planeta plicata) používaných diakonom a subdiakonom pri slávnostných omšiach počas dní s kajúcnym rázom až do roku 1960. S príchodom ťažších a zdobenejších ornátov v neskorom stredoveku (13. – 15. storočie) sa do ich strán začali robiť čoraz väčšie výstrihy, ktoré neskôr siahali až po ramená, z čoho vznikli tzv. barokové ornáty, v ktorých má kňaz ruky úplne odhalené.[7][11]
Svätý Karol Boromejský, milánsky arcibiskup v rokoch 1560 – 1584, bol znepokojený všeobecným odklonom od pôvodnej formy liturgických odevov, zvlášť zmenšovaním ornátov, a preto pre svoju arcidiecézu ustanovil, aby boli ornáty aspoň cca 130 cm široké. Toto však zmenšovanie ornátov nezastavilo a v tomto období vznikli niektoré ornáty so šírkou dokonca 76 cm.[13]
V 40. rokoch 19. storočia sa v rímskokatolíckej cirkvi začalo rozširovať Liturgické hnutie, ovocím ktorého bolo aj obnovenie používania pôvodnejších strihov ornátov, tzv. gotických ornátov.[14] Posvätná kongregácia obradov zareagovala 9. decembra 1925 zákazom strihov ornátov iných ako barokového, ale nakoniec tento zákaz 20. augusta 1957 odvolala.[15] V období po Druhom vatikánskom koncile novogotické ornáty v rímskokatolíckej cirkvi v podstate nahradili barokové, použitie oboch foriem však ostáva slobodné.[11][8]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
