neuznaný štát v južnom Kaukaze From Wikipedia, the free encyclopedia
Náhorná karabašská republika[1] (skr. NKR; cudzojazyčné názvy pozri nižšie), skrátene často Náhorný Karabach,[1] je bývalý medzinárodne neuznaný štát v juhozápadnom Azerbajdžane, z ktorého väčšinu obyvateľstva tvorili Arméni. Svoju nezávislosť republika vyhlásila 2. septembra 1991, ale nikdy nebola žiadnym štátom uznaná. Jadro jej územia tvorí územie bývalej sovietskej Náhornej karabašskej autonómnej oblasti Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republiky a z nej je odvodený aj jej názov.
| Náhorná karabašská republika Արցախի Հանրապետություն
| |||||||
| Hymna: Ազատ ու Անկախ Արցախ | |||||||
Geografia
| |||||||
| Obyvateľstvo | |||||||
Počet obyvateľov |
120 000 (odhad 2021) | ||||||
Národnostné zloženie |
Arménci, Rusi | ||||||
| Štátny útvar | |||||||
Vznik |
10. december 1991 | ||||||
Zánik |
28. september 2023 | ||||||
| |||||||
Metropolou oblasti je Stepanakert. Arménsko a Azerbajdžan viedli o toto územie dlhoročný spor, ktorý vyústil do sérií vojenských konfliktov. Posledným z nich bola azerbajdžanská ofenzíva do NKR v septembri 2023,[2] ktorá vyústila do dohody o primerí, v ktorej separatisti pristúpili na rozpustenie všetkých štátnych inštitúcií a organizácií.[3] Podľa tejto dohody mala 1. januára 2024 Náhorná karabašská republika prestať existovať a mala byť reintegrovaná do Azerbajdžanu,[3] no podľa niektorých správ z médií prezident NKR tento dekrét anuloval.[4] 22. decembra 2023 bývalý prezident NKR uviedol, že neexistuje žiadny dokument, ktorý by oficiálne rozpustil štátne orgány, čím naznačil, že NKR by mohla naďalej fungovať ako exilová vláda.[5]
Keď sa na začiatku 20. rokov 20. storočia v súvislosti s koncom občianskej vojny v Rusku utváral Sovietsky zväz, usilovali sa tak Arméni, ako aj Azerbajdžanci získať oblasti Nachičevan, Zangezur a Náhorný Karabach. Rozhodnutím ústredného výboru Komunistickej strany boli nakoniec Nachičevan a Náhorný Karabach v rámci vzniknutej Zakaukazskej SFSR pririeknuté Azerbajdžanu, kým Zangezur, oddeľujúci Nachičevan od zvyšku azerbajdžanského územia, sa stal súčasťou Arménska. Toto rozhodnutie, ktorým viac získal Azerbajdžan, bolo zrejme čiastočne motivované dobovou snahou nakloniť sovietskemu vplyvu Azerbajdžancom etnicky blízke Turecko.
7. júla 1923 bola v rámci Azerbajdžanu ustanovená Náhorná karabašská autonómna oblasť. V roku 1926 predstavovali Arméni 93,5 % obyvateľov Náhorného Karabachu, tento podiel sa odvtedy znižoval na 77 % v roku 1989. Od 60. rokov silneli medzi karabašskými Arménmi pocity diskriminácie a nevôle nad postupujúcou azerifikáciou krajiny.
Nevraživosť medzi obomi etnikami prerástla na konci 80. rokov až v otvorené konflikty, ktoré slabnúca sovietska moc už nebola schopná zvládnuť. V dňoch 28. a 29. februára 1988 došlo v meste Sumgait pri Baku k pogromu, ktorý si oficiálne vyžiadal životy niekoľko desiatok Arménov (neoficiálne zdroje uvádzajú omnoho viac obetí, presný počet sa však nedarí zistiť kvôli neochote azerbajdžanských úradov sprístupniť dokumenty), ďalšie vzájomné násilnosti prepukli aj inde v Azerbajdžane. Z Arménska síce Azerbajdžanci začali utekať z obáv kvôli pomste za pogromy na Arménov, neboli však fyzicky napadnutí, zranení ani zabití. Keď Azerbajdžan vyhlásil 30. augusta 1991 nezávislosť od rozpadávajúceho sa Sovietskeho zväzu, nehodlali Arméni z Náhorného Karabachu zostať naďalej jeho súčasťou a karabašské vedenie, podporované morálne i materiálne z Arménska, vyhlásilo 2. septembra 1991 nezávislosť od Azerbajdžanu. Azerbajdžanská vláda odpovedala 26. novembra zrušením karabašskej autonómie. Následné referendum usporiadané v Náhornom Karabachu 10. decembra síce azerská menšina bojkotovala, drvivá väčšina karabašských Arménov však rozhodnutie o nezávislosti podporila.
V rokoch 1992 až 1994 prebiehala o Náhorný Karabach, ktorý tvorí v Azerbajdžane enklávu, oddelenú od Arménska takzvaným Lačinským koridorom, otvorená vojna medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Úspešnejší boli v boji Arméni, ktorým sa nielenže podarilo udržať Náhorný Karabach a obsadiť Lačinský koridor, ale navyše dobyli ďalšie časti azerbajdžanského územia. Keď boje 12. mája 1994 utíchli, výsledkom bolo odhadom 17 500 mŕtvych na arménskej a 25 500 na azerbajdžanskej strane, 700 000 až 1 000 000 Azerov a 300 000 Arménov bolo vyhnaných zo svojich domovov. Napríklad Šuša, kedysi druhé najväčšie mesto Náhorného Karabachu, ktoré malo ešte v roku 1989 okolo 17 000 obyvateľov, prevažne Azerov, je dnes poloprázdne, väčšina domov je trvalo neobývaná a zničená.
27. septembra 2020 sa začala Druhá Náhorno-Karabašská vojna, ktorá trvala do 10. novembra 2020. Azerbajdžan bol podporovaný Tureckom, NHR zase Arménskom. S využitím moderných vojenských technológií (najmä bezpilotných lietadiel, tzv. dronov) Azerbajdžan veľmi rýchlo obsadili južnú časť Náhorného Karabachu, pričom útočili aj zo severu a z východu. Konflikt skončil po dobytí mesta Šuša, druhého najväčšieho mesta NHR. Z tejto pozície bolo nadostrel hlavné mesto Stepankert a po získaní tohto strategického bodu bolo Arménsko a NHR vo výraznej nevýhode, preto sa rozhodli kapitulovať. Bola podpísaná trojstranná dohoda medzi Azerbajdžanom, Arménskom a Ruskom, ktorej podmienky boli, aby sa strany zastavili na súčasných pozíciách a aby NHR odovzdala Azerbajdžanu časti, ktoré má pod kontrolou, ale nie sú z geografického hľadiska súčasťou Náhorno-Karabašskej plošiny. Boli to okresy Agdam, Kalibadžar a Lačin. Ďalšou podmienkou bolo zabezpečenie priameho prechodu z Karabachu do Arménska cez Lačinský koridor, ktorý má kontrolovať ruská armáda po dobu piatich rokov. Súčasťou dohody bolo tiež zabezpečenie priameho prechodu pre Azerbajdžan s ich enklávou Nachičevan cez arménske územie. Po podpísaní dohody vypukli v Jerevane mohutné protivládne demonštrácie.[6] [7][8]
19. septembra 2023 Azerbajdžan do Náhorného Karabachu spustil vojenskú ofenzívu.[9] Ofenzíva vyústila v utečenckú krízu, keď z Náhorného Karabachu utieklo do Arménska približne 80 % populácie regiónu.[10][11] Rovnako boli zaznamenané stovky zranených a mŕtvych na oboch stranách.[2] 20. septembra bola dosiahnutá dohoda o prímerí, v ktorej separatistický prezident NKR kapituloval a nariadil rozpustenie všetkých štátnych inštitúcií, čím mala republika prestať existovať a mala byť reintegrovaná do Azerbajdžanu.[3]
V decembri 2023 a v januári 2024 sa objavili správy, že prezident Náhorného Karabachu anuloval dekrét, ktorým sa mali rozpustiť štátne inštitúcie krajiny.[4] Napriek tomu je však región od ofenzívy v septembri 2023 pod plnou kontrolou Azerbajdžanu.[11]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
.svg)
.svg){kind=small}
