slovenský básnik, publicista, prekladateľ a politik From Wikipedia, the free encyclopedia
Miroslav Válek (* 17. júl 1927, Trnava – † 27. január 1991, Bratislava) bol slovenský básnik, publicista, prekladateľ, kultúrny organizátor, politik, normalizačný minister kultúry (od 1. januára 1969 do decembra 1988), významný reprezentant modernej slovenskej poézie a autor literatúry pre deti a mládež.
| Miroslav Válek | |
| slovenský básnik, publicista, prekladateľ a komunistický politik | |
 Medaila Válka od Jána Kulicha | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 17. júl 1927 |
| Trnava, Česko-Slovensko | |
| Úmrtie | 27. január 1991 (63 rokov) |
| Bratislava, Česko-Slovensko | |
| Dielo | |
| Debut | Dotyky (1959) |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
 | Miroslav Válek (multimediálne súbory na commons) |
Narodil sa 17. júla 1927 v úradníckej rodine v Trnave, kde absolvoval základnú školu a v roku 1939 pokračoval v štúdiu na miestnom Rímskokatolíckom biskupskom reálnom československom gymnáziu, odkiaľ v kvinte prešiel na obchodnú akadémiu, kde v roku 1947 zmaturoval. V štúdiu pokračoval na Vysokej škole obchodnej v Bratislave (1947 – 1949), štúdium však nedokončil zo zdravotných dôvodov (tuberkulóza).
V roku 1949 však začal pracovať ako redaktor.[1] Prešiel redakciami viacerých časopisov (Slovenský roľník, Týždeň, Družstevný obzor), pracoval vo vydavateľstve Mladé letá. Od roku 1957 bol v časopise Mladá tvorba, kde neskôr, už ako člen KSČ, pôsobil ako šéfredaktor (1962 – 1966). V rokoch 1966 – 1967 bol spoluzakladateľom a prvým šéfredaktorom literárneho časopisu Romboid. Zároveň zastával funkciu tajomníka Zväzu slovenských spisovateľov (ZSS), ktorý Romboid vydával. Od roku 1967 do roku 1968 pôsobil ako predseda ZSS.[2]
V roku 1962 vstúpil do Komunistickej strany Československa. Po vzniku federatívneho usporiadania ČSSR od 1. januára 1969 sa stal ministrom kultúry SSR a zároveň členom Ústredného výboru a Predsedníctva ÚV KSS.[2] Ako politik sa hlásil k praxi tzv. normalizácie. V rokoch 1971 – 1976 bol poslancom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia. V rokoch 1976 až 1989 bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR).
Z najvyšších politických funkcii odišiel až v roku 1988 (v decembri 1988 rezignoval na funkciu ministra) a potom krátko (do konca novembra 1989) pôsobil ako predseda Zväzu československých spisovateľov (ZČSS) v Prahe[2] a poslanec SNR.
Zomrel 27. januára 1991 v Bratislave.
Miroslav Válek bol trikrát ženatý, mal dcéru Miroslavu a nevlastného syna Andreja.[3][4]
V ankete RTVS Najväčší Slovák v roku 2019 bol vyhodnotený na 100. mieste.[5]
Miroslav Válek publikoval svoje prvotiny už v rokoch 1942 – 1948, a to prevažne v katolícky orientovaných periodikách (Plameň, Rozvoj, Rozhľady, Jas, Nová práca). Tieto básne publikoval ešte pred svojím debutom Dotyky a výber z nich vyšiel knižne až v roku 1971 ako rozšírené vydanie Dotykov pod názvom Zápalky. Podľa J. Zambora v nich „básnik exponuje situácie citovej nenaplnenosti“.[6]:53 Pre počiatočné obdobie Válkovej tvorby je príznačné využívanie sylabotonického veršového systému, kým voľný verš sa uňho presadzuje až v druhej polovici 50. rokov.
V roku 1951 však u Válka nastáva obdobie 5 rokov odmlčania, nepublikuje, vracia sa až roku 1956, po určitom uvoľnení politickej situácie. V Mladej tvorbe vyšla jeho báseň Lynčovaný, zobrazujúca lynčovanie černochov v Amerike, metaforicky však pomenúva životný pocit lyrického subjektu („Zdalo sa mi, že som visel na povraze“).[7] Vo svojej tvorivej činnosti Válek pokračuje vydaním debutu Dotyky (1959). Prvá časť (Nite) sa zaoberá predovšetkým problematikou ľúbostných vzťahov a autor tu strieda uvoľnený rýmovaný sylabotonický verš s voľným veršom, naproti tomu v druhej časti Rovina už využíva len voľný verš.[6]:56
Válek ďalej vydáva v pomerne krátkom časovom odstupe tri básnické zbierky – Príťažlivosť (1961), Nepokoj (1963) a Milovanie v husej koži (1965) –, ktoré sú neskôr spolu s debutovou zbierkou súborne pomenované ako Štyri knihy nepokoja. V Príťažlivosti sa rozširuje priestor Válkovej poézie. Vydaním tretej zbierky Nepokoj dochádza k zmene básnikovho pohľadu z utopistickej predstavy prevahy človeka nad prírodou na hľadisko, keď príroda stojí nad človekom. Následná zbierka Milovanie v husej koži vyústila do roviny existencialistickej poézie, dochádza tu ku konfrontácii človeka s prázdnotou bytia. V jednotlivých zbierkach Miroslava Válka sa uplatňuje intertextualita, teda medzi jednotlivými zbierkami možno sledovať určitú nadväznosť.[6]:62
Piata básnická skladba Slovo z roku 1976 sa však vymyká z doterajšej autorovej tvorby. Venoval ju „komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom“. „Všetky pochybnosti a váhania sú hrané, rétorické, niet tu zložitosti, na začiatku bola jednoduchá odpoveď, ku ktorej sa hľadali otázky, boli pripravené slogany, ku ktorým sa hľadali rýmy,“ napísal Valér Mikula v roku 2005.[8] Eduard Chmelár má k tomuto rozboru prof. Mikulu ostré výhrady: Rušivou stránkou tohto vydania sú však Mikulove úzkoprsé politické komentáre, neustále spochybňovanie autorových zámerov a často až špekulatívne prisudzovanie motivácie, ktoré vyúsťuje skôr do zlomyseľného ako odborného posudzovania diela. Mikula až príliš často skĺzava z roviny literárnej kritiky do oblasti politickej kritiky literatúry neuvedomujúc si, že vnáša do poézie rovnako cudzorodé prvky, aké sám objavil u Válka.[9]
Okrem poézie sa Válek venoval i prekladom či esejistike a je jedným zo zakladateľov modernej poézie pre deti. Knižné vydania výberov z Válkovej poézie vyšli v ruštine, poľštine, češtine, bulharčine, ukrajinčine, maďarčine, taliančine, nemčine a fínčine.
Podľa informácií z Mitrochinovho archívu napísala KGB hlásenie, ktoré sa týkalo účasti M. Válka na 9. konferencii ministrov kultúry socialistických štátov v júli 1978 v Moskve. Po odchode z hotelovej izby hotela Mir tam ponechal spomienkové predmety na konferenciu a niekoľko kníh, ktoré mu boli slávnostne odovzdané na ministerstve kultúry ZSSR (Leninovo Umenie a revolúcia, Brežnevov životopis, oslavná publikácia venovaná 60 rokom úspechov sovietskej kultúry, kniha o ochrane historických a umeleckých pamiatok v ZSSR). KGB trvala na tom, že tieto predmety boli úmyselne „zanechané, nie iba zabudnuté“. Hlásenie o tejto udalosti bolo poslané Andropovovi a styčnej kancelárii KGB v Prahe.[10]
Ako minister kultúry Slovenskej socialistickej republiky podľa neoveriteľných informácií osobne pozoroval z okna hotela Carlton zásah policajných zložiek proti zhromaždeniu na „bratislavský Veľký piatok“ (Sviečková manifestácia) 25. marca 1988.[11] Na zasadnutí ÚV KSS tri týždne po manifestácii, zásah bezpečnostných zložiek obhajoval, označil ho za adekvátny, dokonca ako príliš ohľaduplný. Samotnú manifestáciu označil Válek ako súčasť ideovodiverzného plánu voči Československu.[12] Podľa iných informácií sa neskôr k situácii vyjadril aj kriticky,[13] zákrok polície však nezastavil, a to napriek tomu, že bol absolventom cirkevného gymnázia. Válkov čiastočne kritický prejav v Ústrednom výbore Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSČ) v roku 1988 citovalo aj vysielanie Slobodnej Európy. Podľa M. Kusého jeho sebareflexia prišla neskoro.[13] Podľa iných zdrojov sa mu táto čiastočná kritika KSČ „prepiekla“ vďaka dobrým vzťahom v Prahe (podľa Viliama Plevzu boli Válek a bývalý predseda vlády Peter Colotka jedinými skutočnými priateľmi vtedajšieho prezidenta Gustáva Husáka na Slovensku[4]). Je možné, že aj pod vplyvom týchto udalostí odišiel z najvyšších politických funkcií, avšak až v roku 1988, a potom do konca novembra 1989 pôsobil ako predseda Zväzu československých spisovateľov (ZČSS) v Prahe a poslanec SNR. (V januári 1991 zomrel.)
Válek sa podieľal na príprave správy o zhromaždení veriacich (Sviečková manifestácia) a zásahu poriadkových síl proti nim pre ÚV KSČ v apríli 1988. Súčasťou tejto správy bola aj informácia, ktorú 20. apríla 1988 pripravili Válek a minister vnútra Štefan Lazar. Manifestáciu zhodnotili ako výsledok aktivít Vatikánu zameraných na oslabovanie režimu v ČSSR a priebeh zásahu ako adekvátny. 20. apríla 1988 Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris usporiadalo jubilejné zasadanie v Dome ROH (teraz Istropolis), na ktorom Válek označil zásah za potrebný: ak by sa neuskutočnil, nepriatelia režimu by slávili úspech a „veriaci by zvíťazili nad štátom“.[14] Podľa kňaza Ladislava Stromčeka na tomto zasadaní boli Válek, Máčovský a ďalší, pričom „predstavitelia režimu tam prvýkrát a výslovne potvrdili, že naozaj boli v Carltone a riadili zásah proti manifestácii.“[15]
„Akokoľvek je jeho politický odkaz vnímaný rozporuplne, jeho literárne dielo je oceňované bez toho, aby jeho hodnota vyvolávala väčšie kontroverzie.“[16]
_počas_prejavu;_vpravo_minister_kultúry_Miroslav_Válek,_správca_MS_Dr._Štefan_Krivuš,_vpravo_Ľubomír_Čunderlík.jpg)
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
