Mesiace Urána

Mesiace Urána sú prirodzené satelity planéty Urán. Na základe charakteru obežných dráh sa mesiace Urána rozdeľujú do štyroch skupín, zvyčajne nazývaných rodiny.

Záber v blízkom infračervenom spektre z observatória ESO ukazuje planétu Urán, jej prstence a sedem jeho mesiacov. Štyri najjasnejšie mesiace ležiace takmer na priamke smerujúcej z ľavého horného rohu snímky do pravého spodného sú (zľava): Titania, Umbriel, Ariel a Oberon. Priamo nad planétou (zdanlivo nad jej pólom) svieti o niečo menej jasná Miranda. V blízkosti planéty sa nachádzajú dva najslabšie mesiace, ktoré sa ešte na snímke zobrazili: Portia a Puck.

Nepravidelné satelity Urána

Vnútorné mesiace s pravidelnými dráhami

Tieto mesiace obiehajú v blízkosti planéty po dráhach v rovinách ležiacich takmer presne v rovine rovníka planéty, pričom dráhy sú prakticky kruhové. Ich rotácia je viazaná. Do tejto rodiny patria Ophelia, Bianca, Cressida, Desdemona, Juliet, Portia, Rosalind, Belinda, Puck, Perdita, Mab a Cupid.

Vonkajšie mesiace s pravidelnými dráhami

Tieto mesiace obiehajú v strednej vzdialenosti od planéty po dráhach v rovinách ležiacich takmer presne v rovine rovníka planéty, pričom dráhy sú prakticky kruhové. Ich rotácia je viazaná. Do tejto rodiny patria Miranda, Ariel, Umbriel, Titania a Oberon.

Mesiace s nepravidelnými prográdnymi dráhami

Tieto mesiace obiehajú vo väčších vzdialenostiach od planéty po viac či menej výstredných prográdnych dráhach. Ide pravdepodobne o zachytené transneptúnske telesá. Do tejto rodiny patrí zatiaľ jediný člen – Margaret.

Mesiace s nepravidelnými retrográdnymi dráhami

Tieto mesiace obiehajú vo väčších vzdialenostiach od planéty po viac či menej výstredných retrográdnych dráhach. Ide pravdepodobne o zachytené transneptúnske telesá. Do tejto rodiny patria Caliban, Stephano, Trinculo, Sycorax, Prospero, Setebos, Francisco a Ferdinand.

Mesiace sú pomenované podľa postáv z diel Alexandra Popa a Williama Shakespeara (niektoré z nich sú zároveň mytologické). Jedenásť z mesiacov Urána objavila sonda Voyager 2, pričom jeden z nich (Perdita) bol objavený až pri neskorších štúdiách fotografií.

Vznik mesiacov

Vznik veľkých Uránových mesiacov prebehol pravdepodobne rovnakým spôsobom, akým vznikali kamenné planéty – akréciou z disku okolo protoplanéty. Keďže je však Urán veľmi vzdialený od Slnka, v žiadnej z fáz vzniku mesiacov nevystúpila teplota na vysoké hodnoty. Preto nedošlo k úniku ľahkotaviteľných látok z pôvodného disku okolo vznikajúcej planéty. Väčšina malých mesiacov sú zrejme planétky, ktoré boli neskôr zachytené gravitáciou Urána.^[1]

História objavu

Prvé dva mesiace objavil ešte objaviteľ planéty William Herschel.^[2] Do roku 1986 sme poznali iba 5 najväčších mesiacov. V tomto roku planétu navštívila sonda Voyager 2, na ktorej snímkach sa našlo jedenásť ďalších mesiacov. Vzdialené mesiace boli objavené až po roku 1997.

Zoznam mesiacov

Meno	Označenie		Elementy dráhy				Rozmer (km)	Magnitúda	Rok objavu	Objaviteľ
	definit.	predbežné	veľká polos (103 km)	excentricita	Sklon dráhy (°)	doba obehu (dni)
Cordelia	VI	S/1986 U7	49,8	0,0003	0,0850	0,3350	40	23,1	1986	R. Terrile / Voyager 2
Ophelia	VII	S/1986 U8	53,8	0,0099	0,1040	0,3764	42	22,8	1986	R. Terrile / Voyager 2
Bianca	VIII	S/1986 U9	59,2	0,0009	0,1930	0,4346	51	22,0	1986	Voyager 2
Cressida	IX	S/1986 U3	61,8	0,0004	0,0060	0,4636	80	21,1	1986	S. P. Synnott / Voyager 2
Desdemona	X	S/1986 U6	62,7	0,0001	0,1130	0,4737	64	21,5	1986	S. P. Synnott / Voyager 2
Juliet	XI	S/1986 U2	64,4	0,0007	0,0650	0,4931	93	20,6	1986	S. P. Synnott / Voyager 2
Portia	XII	S/1986 U1	66,1	0,0001	0,0590	0,5132	135	19,9	1986	S. P. Synnott / Voyager 2
Rosalind	XIII	S/1980 S6	69,9	0,0001	0,2790	0,5585	72	21,3	1986	S. P. Synnott / Voyager 2
Cupid	XXVII	S/2003 U2	74,8	0,0000	0,0000	0,6180	10	26	2003	M. R. Showalter, J. J. Lissauer
Belinda	XIV	S/1986 U5	75,3	0,0001	0,0310	0,6235	80	21,0	1986	S. P. Synnott / Voyager 2
Perdita	XXV	S/1986 U10	76,4	0,0000	0,0000	0,6380	20	24,0	1999	E. Karkoschka / Voyager 2
Puck	XV	S/1985 U1	86,0	0,0001	0,3190	0,7618	162	19,2	1985	S. P. Synnott / Voyager 2
Mab	XXVI	S/2003 U1	97,7	0,0000	0,0000	0,9229	10	26	2003	M. R. Showalter, J. J. Lissauer
Miranda	V		129,4	0,0018	4,3380	1,4135	471	15,3	1948	G. Kuiper
Ariel	I		191,0	0,0012	0,0410	2,5204	1158	13,2	1851	W. Lassell
Umbriel	II		266,3	0,0040	0,1280	4,1442	1169	14,0	1851	W. Lassell
Titania	III		435,9	0,0012	0,0790	8,7059	1578	13,0	1787	W. Herschel
Oberon	IV		583,5	0,0013	0,0680	13,4632	1522	13,2	1787	W. Herschel
Francisco	XXII	S/2001 U3	4276	0,146	145,20	266,6	22	25,0	2001	M. Holman et al., B. J. Gladman et al.
Caliban	XVI	S/1997 U1	7231	0,143	140,90	579,7	72	22,4	1997	B. J. Gladman et al
Stephano	XX	S/1999 U2	8004	0,159	144,10	677,4	32	24,1	1999	B. J. Gladman et al.
Trinculo	XXI	S/2001 U1	8578	0,208	167,00	759,0	18	25,4	2001	M. Holman et al.
Sycorax	XVII	S/1997 U2	12179	0,522	159,40	1288,3	150	20,8	1997	P. D. Nicholson et al.
Margaret	XXIII	S/2003 U3	14345	0,661	56,60	1694,8	20	25,2	2003	S. S. Sheppard
Prospero	XVIII	S/1999 U3	16243	0,443	152,00	1977,3	50	23,2	1999	M. Holman et al.
Setebos	XIX	S/1999 U1	17501	0,584	158,20	2234,8	47	23,3	1999	J. J. Kavelaars et al.
Ferdinand	XXIV	S/2001 U2	20901	0,368	169,80	2823,4	21	25,1	2001	M. Holman et al., B. J. Gladman et al.

Poznámky: Magnitúda – je uvedená stredná hodnota magnitúdy (zdanlivej hviezdnej veľkosti) v opozícii Urána so Zemou. – Rozmer – je uvedený stredný priemer telesa (v prípade telies nepravidelného tvaru sú v zátvorke uvedené veľkosti hlavných osí trojosého elipsoidu aproximujúceho tvar mesiaca); pri malých telesách sú rozmery odhadnuté na základe pozorovanej magnitúdy a predpokladaného albeda týchto telies (0,04).