From Wikipedia, the free encyclopedia
Kritika islamu existuje už od 7. storočia z doby, kedy sa islam formoval. Rané písané kritiky na adresu islamu pochádzajú od kresťanov do 9. storočia, z ktorých mnoho videlo v islame radikálnu kresťanskú herézu.[1] Hinduisti a Zoroastriáni tiež prišli s významnou kritikou. Neskôr zaznela kritika aj zo strany samotného moslimského sveta.[2][3] Kritika islamu v západnom svete zosilnela po útokoch z 11. septembra 2001 a ostatných teroristických akciách v 21. storočí.[4]
Medzi objekty kritiky patrí morálna stránka verejného i súkromného života Mohameda, podľa islamu posledného a najvýznamnejšieho proroka tohto náboženstva.[5] Otázky týkajúce sa pravosti a morálky koránu - islamskej svätej knihy, sú tiež intenzívne diskutované.[6] Údaje z Afriky a Indie popisujú zničenie pôvodných kultúr islamom. Ďalšie kritiky sa zameriavajú na otázku ľudských práv v islamskom svete, a to ako v histórii, tak v modernej dobe, vrátane zaobchádzania so ženami, náboženskými aj etnickými menšinami v rámci islamského práva (šaría) a praxe.[7][8] V nadväznosti na nedávny trend multikulturalizmu je kritizovaný tiež vplyv islamu na neschopnosť či neochotu moslimských imigrantov asimilovať sa v západnom svete[9] i ďalších krajinách, ako napr. India[10][11][12] a Rusko.[13][14]
Prvé zachovalé písané kritiky islamu možno nájsť v spisoch kresťanov, ktorí sa dostali pod nadvládu raného islamského kalifátu. Jeden z nich bol Ján z Damasku (asi 676 – 749), ktorý bol s islamom a arabčinou oboznámený. Druhá kapitola jeho knihy Prameň poznania má názov „ohľadom kacírstva“ a predstavuje sériu diskusií medzi kresťanmi a moslimami. Ján tvrdí, že ariánsky mních (o ktorom nevedel, že bol Bahir) ovplyvnil Mohameda a hľadí na islamskú doktrínu ako na zmes pozliepanú z Biblie.[15] Na adresu islamských tvrdení, že islam je pôvodom od Abraháma, Ján vysvetľuje, že Arabi boli nazývaní "Saracéni" (gr. Σαρακενοί, Sarakenoi), pretože boli "prázdni" (grécky κενός, kenos) "Sáry". Boli nazývaní aj ako „Hagaréni“, pretože boli "potomkovia otrokyne Hagar".[16]
Medzi ďalších významných kritikov islamu patria:
Mohamed je moslimami považovaný za jedného z prorokov islamu a model pre jeho následníkov. Kritici ako je Sigismund Koelle a bývalý moslim Ibn Warraq označujú niektoré z Mohamedových činov ako nemorálne.[5][20]
Židovský vodca Ka'b ibn al-Ashraf pôsobiaci v Medine v 6. storočí n.l. napísal poetickú eulógiu pripomínajúcu zavraždenie významných Kurajšovcov; neskôr odcestoval do Mekky a vyprovokoval Kurajšovcov k boju s Mohamedom. Tiež spísal erotickú poéziu o moslimských ženách, ktorá urazila moslimov. Mohamed vyzval svojich stúpencov k jeho zabitiu. Svoje služby mu ponúkol Muhammad ibn Maslamah a ešte ďalší štyria. Vylákali Kaaba zo svojej pevnosti počas mesačnej noci tým, že predstierali, že sa obrátili proti Mohamedovi, a na príkaz Mohameda ho zabili napriek jeho energickému odporu.[21] Židia boli jeho vraždou vydesení a ako opisuje historik Ibn Ishaq: "... nebolo Žida, ktorý by sa nebál o svoj život."[22]
Podľa väčšiny hadíth mala Áiša v čase, kedy si vzala Mohameda 6 rokov a manželstvo bolo konzumované v jej deviatich rokoch (podľa at-Tabarího v desiatich rokoch). Táto skutočnosť je dnes často kritizovaná; kritika zo strany západnej kultúry sa však objavila až pomerne nedávno. Manželstvo s deťmi nebolo vo vtedajšej beduínskej spoločnosti neobvyklé a po väčšinu histórie bola moslimskými historikmi Aíšina mladosť považovaná za veľmi pozitívny fakt a často vyzdvihovaná, pretože bola vnímaná ako potvrdenie jej panenstva a čistoty.
Táto časť článku je príliš stručná alebo neobsahuje všetky dôležité informácie. Pomôžte Wikipédii tým, že ho vhodne rozšírite. |
Historik Bernard Lewis píše: "Jedným zo smutných paradoxov ľudskej histórie bolo, že humanitárne reformy prinesené islamom vyústili do obrovského rozvoja obchodu s otrokmi vo vnútri, a ešte väčšieho mimo islamský svet." Poznamenáva, že islamské nariadenie proti zotročovaniu moslimov viedlo k masívnemu dovozu otrokov zvonku.[24] Podľa profesora Patricka Manninga spôsobilo islamské uznanie a kodifikácia otroctva jeho ochranu a expanziu a nie opak.[25]
Na rozdiel od západných spoločností, ktoré vo svojej opozícii voči otroctvu dali vzniknúť hnutiam proti otroctvu, a ktorých počet a nadšenie často pramenili z cirkevných skupín, v moslimských spoločnostiach žiadne takéto organizácie na miestnej úrovni vôbec nevznikli. V moslimskej politike štát nekriticky učenie islamu prijal a aplikoval ho ako zákon. Tým, že islam otroctvo postihoval, rozšíril legitimitu obchodu s otrokmi.[26]
Až v 20. storočí, po prvej svetovej vojne, začalo byť otroctvo v moslimských krajinách postupne stavané mimo zákon a potláčané; predovšetkým vďaka tlaku vyvíjaného západnými krajinami, ako Veľká Británia a Francúzsko.[27] Gordon prisudzuje nedostatok domácich islamských hnutí za zrušenie otroctva tomu, že otroctvo je hlboko zakotvené v islamskom práve. Jeho legitimizovaním a - poťažmo - legitimizovaním obchodu s otrokmi islam tieto praktiky povýšil na nezdolateľnú morálnu rovinu. V dôsledku toho sa nikde v moslimskom svete neobjavila ideologická výzva proti otroctvu. Politická a sociálna štruktúra moslimskej spoločnosti by sa na takúto výzvu pozerala zle.[28] Niektorí moslimskí vodcovia, ako fatimovský kalif Al-Hakim bi-Amr Allah, otroctvo zakázali, ale v islamskom svete mali malý vplyv.[29]
Otázka otroctva v islamskom svete v modernej dobe je sporná. Kritici argumentujú, že je ťažké dokázať jeho existenciu a ničivé účinky. Iní tvrdia, že otroctvo v centre islamských krajín prakticky vymrelo v polovici dvadsiateho storočia a že správy zo Sudánu a Somálska ukazujú otroctvo v pohraničných oblastiach ako dôsledok pokračujúcej vojny.[30] Podľa niektorých učencov[31] dochádza v posledných rokoch k "znepokojujúcemu trendu" ohľadom "znovuotvorenia" problematiky otroctva niektorými konzervatívnymi salafistickými učencami po tom, čo bolo otroctvo v 20. storočí v moslimských krajinách zakázané a "väčšina moslimských učencov" konštatovala, že táto prax "nie je v súlade s morálkou koránu".[32][33]
Šejk Fadhlalla Haeri z Karbaly vyjadril v roku 1993 názor, že môže dôjsť k presadzovaniu nevoľníctva, ale obmedzeného na vojnových zajatcov a tých, ktorí sa ako otroci narodia.[34] Dr. Abdul Latif-Mushtari, vedúci homiletiky a poradenstva na Univerzite al-Azhar, uvádza na tému ospravedlnenia islamského povolenia otroctva:
„ | "Islam nezakazuje otroctvo, ale ponecháva si ho z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom je vojna (či už ide o občiansku alebo inú vojnu), v ktorej sú zajatci buď zabití alebo zotročení za predpokladu, že vojna nie je medzi moslimami - nie je prijateľné zotročovať narušiteľa alebo páchateľa, ak sa jedná o moslima. Iba nemoslimskí zajatci môžu byť zotročení alebo zabití. Druhým dôvodom je sexuálne množenie otrokov, ktoré by prinieslo majiteľom ešte viac otrokov."[35] | “ |
Vydanie digitálneho časopisu Islamského štátu Dabiq z roku 2014 ospravedlňuje zotročenie jezídských žien.[36][37][38][39][40]
Podľa islamského práva je odpadlíctvo popisované ako zoznam činov, medzi ktoré patrí konverzia k inému náboženstvu, popretie existencie Boha, odmietanie islamských prorokov, zosmiešňovanie Boha alebo proroka, uctievanie modiel, odmietanie šaríje alebo konanie umožňujúce správanie, ktoré šaría zakazuje, ako je napríklad cudzoložstvo, príjem zakázaných potravín alebo pitie alkoholických nápojov.[41][42] V klasickom islamskom práve je trestom za odpadlíctvo (opustenie náboženstva) od islamu smrť.[43] Väčšina moslimských učencov sa drží tradičného názoru, že odpadlíctvo sa trestá smrťou alebo odňatím slobody až do pokánia; aspoň pre duševne zdravých dospelých mužov.[44][45][46]
Zákony zakazujúce náboženskú konverziu sú v rozpore s článkom 18 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, v ktorom sa uvádza, že "každý ma právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo zahŕňa v sebe aj voľnosť zmeniť svoje náboženstvo alebo vieru, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru, sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov."[47]
Anglický historik C. E. Bosworth hovorí, že tradičný pohľad na odpadlíctvo bráni rozvoju islamského učenia. Kým organizačná forma kresťanských univerzít umožnila rozvoj a rozkvet do moderných univerzít, "tie moslimské zostali zovreté samotnou doktrínou vakf - ich fyzické zázemie sa často beznádejne zhoršuje a ich osnovy sú zúžené vylúčením netradičných náboženských vied ako filozofia a prírodné vedy" zo strachu, že by sa mohli vyvinúť v potenciálne záchytné body pre kafirov - ľudí, ktorí odmietajú Boha.[48]
Bernard Lewis zhŕňa:
„ | Trestom za odpadlíctvo je v islamskom práve smrť. Islam je koncipovaný ako politické zriadenie, nie len náboženské spoločenstvo. Z toho vyplýva, že odpadnutie od viery je velezrada. Ide o odstúpenie, odopretie oddanosti rovnako ako zbožnej viery a lojality. Akákoľvek pretrvávajúca a principiálna opozícia voči existujúcemu režimu alebo zriadeniu, takmer nevyhnutne obnáša takéto odstúpenie.[49] | “ |
Štyri sunnitské školy islamskej právnej vedy sa rovnako ako šíitski učenci dohodli na rozdielnych trestoch pre muža a ženu. Zdravý dospelý muž-odpadlík môže byť popravený. Odpadlíčka môže byť podľa väčšinového názoru popravená, alebo podľa iných má byť uväznená, kým neodprosí.[50]
Niektoré široko akceptované výklady islamu sú v rozpore s dohovormi o ľudských právach, ktoré uznávajú právo na zmenu náboženstva.[51][52] Konkrétne článok 18 Všeobecnej deklarácie ľudských práv.[53]
„ | Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo obsahuje aj slobodu zmeniť náboženstvo alebo vieru, slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru, sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov. | “ |
K implementácii tohto článku 18 (2) Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach hovorí:
„ | Nikto nesmie byť podrobený donucovaniu, ktoré by porušovalo jeho slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa svojej vlastnej voľby. | “ |
Právo moslimov zmeniť svoje náboženstvo nie je poskytované iránskym právom šaría, ktoré konkrétne toto právo zakazuje.[51][52][54] Moslimské krajiny ako Sudán, Saudská Arábia alebo Irán majú pre odpadlíctvo od islamu trest smrti.[55] V roku 1990 Organizácia islamskej spolupráce zverejnila samostatnú Káhirskú deklaráciu ľudských práv v islame v súlade s šaríou.[56] Hoci poskytuje mnoho práv z vyhlásenia OSN, neudeľuje moslimom právo na konverziu k inému náboženstvu a obmedzuje slobodu prejavu.
Abul Ala Maududi, zakladateľ pakistanskej islamskej strany,[57] napísal knihu nazvanú "Ľudské práva v islame",[58] v ktorej tvrdí, že dodržiavanie ľudských práv bolo vždy v práve šaría zakotvené[59] a kritizuje západné predstavy, že medzi týmito dvoma existuje zásadný rozpor.[60] Západní učenci z veľkej časti jeho analýzu odmietajú.[61][62][63]
Teroristické útoky na USA z 11. septembra 2001 a ďalšie nedávne útoky viedli nemoslimov k názoru, že islam je násilné náboženstvo.[64] Učenie Koránu ohľadom otázok vojny a mieru sa stalo v posledných rokoch témou horlivých diskusií. Niektorí poukazujú na verše koránu, ktoré schvaľujú vojenské akcie proti neveriacim ako celku, a to ako za života Mohameda, tak aj po ňom. V Koráne stojí: "Bojujte v mene svojho náboženstva s tými, ktorí bojujú proti Vám."[65] Iní sa na druhú stranu snažia argumentovať, že tieto verše sú interpretované mimo kontext,[66][67] a tvrdia, že keď sa verše čítajú v kontexte, je úplne zrejmé, že Korán agresiu zakazuje[68][69][70] a dovoľuje boj len v sebaobrane.[71][72]
Orientalista David Margoliouth opísal bitku pri Chajbare ako "zlomový bod, od ktorého sa islam stal hrozbou pre celý svet."[73] Podľa Margolioutha by skoršie útoky na obyvateľov Mekky a židovské kmene v Medine (napr. Invázia Banu Kurajza) mohli byť vierohodne pripísané krivdám vykonaných na Mohamedovi alebo islamskom spoločenstve.[73] Margoliouth ale tvrdí, že Židia z Chajbaru neurobili nič, čo by Mohameda alebo jeho nasledovníkov poškodzovalo a útok pripisuje túžbe po koristi.[73] Mohamedov dôvod na útok bol, že „jeho obyvatelia neboli moslimovia“ (kurzívou v zdroji)[73] a podľa Margolioutha sa toto stalo ospravedlnením pre neobmedzené dobývanie.[74]
Džihád, islamský termín, je náboženskou povinnosťou moslimov. V arabčine sa slovo džihád prekladá ako podstatné meno znamenajúce "boj". Džihád sa v Koráne objavuje 41-krát a často v idiomatickom vyjadrení "úsilia pre Božiu vôľu (al-džihád fi sabil Allah)".[75][76][77] Džihád je pre moslimov dôležitou náboženskou povinnosťou. Menšina medzi sunnitskými učencami túto povinnosť niekedy opisuje ako šiesty pilier islamu, aj keď taký oficiálny status nemá.[78] Avšak medzi ší'itskými dvanástnikmi je džihád jedna z 10 prídavných povinností viery. Korán opakovane volá po džiháde alebo svätej vojne proti neveriacim, vrátane Židov a kresťanov.[79] Odborník na stredný východ Bernard Lewis hovorí, že "drvivá väčšina klasických teológov, právnikov a tradicionalistov (odborníci na Hadís) chápe povinnosť džihádu vo vojenskom zmysle."[80] Okrem toho dodáva, že po väčšinu zo zaznamenanej histórie islamu - od života proroka Mohameda a ďalej - bolo slovo džihád používané v prvom rade vo vojenskom zmysle.[81] Podľa Andrew Bostoma sa veľké množstvo džihádistov zameriavalo na kresťanov, hinduistov a Židov.[82]
Korán: (08:12): "... Ja vrhnem do sŕdc tých, ktorí neveria, hrôzu, a vy bite ich po krkoch a bite ich po všetkých prstoch!"[83] Fráza, ktorá "prikazovala, aby terorizovali neveriacich" bola citovaná ako motivácia pre džihádistický teror.[84] Jeden džihádistický duchovný povedal:
„ | "Ďalším cieľom a tiež cieľom džihádu je hnať hrôzu do sŕdc [neveriacich]. Chceme ich terorizovať. Vedeli ste, že máme v Koráne prikázaný terorizmus?... Alah hovoril: pripravte si na ne najlepšie zo svojich schopnosti s mocou a s koňmi vojny. K tomu hnať hrôzu do sŕdc mojich nepriateľov, nepriateľov Alaha a svojich nepriateľov. A ďalších nepriateľov, ktorých nepoznáte, len Alah ich pozná...Bolo nám prikázané vrhať hrôzu do sŕdc [neveriacich], pripraviť sa na nich s tým najlepším z našich schopností a s mocou. Vtedy Prorok povedal, ba, vaša moc je schopnosť strieľať. Moc, ktorá je vám prikázaná, je vaša schopnosť strieľať. Ďalším cieľom a cieľom džihádu je zabíjať [bezvercov], znížiť populáciu [neveriacich]...nie je pre proroka správne, aby mal zajatcov, pokiaľ Zem nie je teplá od krvi...tak by ste sa mali vždy snažiť znížiť populáciu [neveriacich][85] | “ |
David Cook, autor Pochopenie džihádu, povedal: "Pri čítaní moslimskej literatúry - a to ako modernej, tak klasickej - je vidieť, že dôkazy o nadradenosti duchovného džihádu sú zanedbateľné. Dnes je isté, že žiadny moslim používajúci nezápadný jazyk (arabčinu, perzštinu, urdčinu) by nikdy netvrdil, že džihád primárne nie je násilný alebo že bol nahradený duchovným džihádom. Tieto nároky sú dielom výhradne západných učencov, predovšetkým tých, ktorí študujú sufizmus alebo prácu v medzináboženskom dialógu. A tiež moslimských obhajcov, ktorí sa snažia prezentovať islam v najneškodnejšej forme."[86] Magdi Allam, v Egypte narodený taliansky novinár, opisuje islam ako násilný zo svojej podstaty a charakterizovaný "nenávisťou a neznášanlivosťou".[87]
Hoci bola poprava sťatím pôvodne hojne rozšírená metóda popravy, bola po celom svete postupne zakázaná. Islam je dnes jediné svetové náboženstvo, ktorého štátni i neštátni predstavitelia a vyznávači tieto popravy ospravedlňujú a legitimizujú.[88]
Lesbická aktivistka Irshad Manji,[89] bývalý moslim Ehsan Jami či bývalá holandská politička Ayaan Hirsi Aliová kritizujú postoje islamu voči homosexuálom. Väčšina medzinárodných organizácií pre ľudské práva, ako je napríklad Human Rights Watch a Amnesty International, odsudzujú islamské zákony. Tie robia z homosexuálnych vzťahov medzi dospelými zločin. Od roku 1994 výbor Spojených národov pre ľudské práva rozhodol, že tieto zákony porušujú právo na súkromie zaručené všeobecnou deklaráciou ľudských práv a Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach.
V máji 2008 bola LGBT organizácia Lambdaistanbul (so sídlom v Istanbule v Turecku) zakázaná na základe súdneho rozhodnutia pre porušenie ústavných ustanovení o ochrane rodiny a článku zakazujúceho subjekty s cieľmi, ktoré porušujú zákon a morálku.[90] Nakoniec bolo toto rozhodnutie najvyšším súdom zrušené.[91]
Bývalý moslim Ibn Warraq poznamenal, že odsúdenie homosexuality v Koráne bolo v praxi často ignorované a že islamské krajiny boli až donedávna k homosexualite tolerantnejšie než tie kresťanské.[92] Bývalý iránsky prezident Mahmúd Ahmadínedžád niekoľkokrát vyhlásil, že v Iráne homosexuáli nie sú[93] a homosexualitu označil ako "odpornú".[94]
Táto časť článku je príliš stručná alebo neobsahuje všetky dôležité informácie. Pomôžte Wikipédii tým, že ho vhodne rozšírite. |
Táto časť článku je príliš stručná alebo neobsahuje všetky dôležité informácie. Pomôžte Wikipédii tým, že ho vhodne rozšírite. |
Mnoho učencov[95][96] tvrdí, že právo šaría nabáda k domácemu násiliu na ženách, keď má muž u svojej manželky podozrenie na nushuz (neposlušnosť, nelojálnosť, rebéliu, zlé správanie).[97] Iní učenci tvrdia, že bitie nie je v súlade s modernými perspektívami Koránu.[98]
Jedným z veršov koránu, ktorý povoľuje domáce násilie je súra 4:34.[99][100] V úcte k súre 4:34 mnoho krajín, kde platí právo šaría, prípady domáceho násilia nepostihuje.[101][102][103][104] Šaría je kvôli ignorovaniu ženských práv v prípadoch domáceho násilia kritizovaná.[105][106][107][108] Musawah/CEDAW, KAFA a ďalšie organizácie navrhujú spôsoby, ako upraviť zákony inšpirované právom šaría na zlepšenie práv žien v islamských krajinách, vrátane práv v prípadoch domáceho násilia.[109][110][111][112] Výnimkou v islamských štátoch nie sú ani útoky na ženy pomocou kyseliny.[113]
Táto časť článku je príliš stručná alebo neobsahuje všetky dôležité informácie. Pomôžte Wikipédii tým, že ho vhodne rozšírite. |
Táto časť článku je príliš stručná alebo neobsahuje všetky dôležité informácie. Pomôžte Wikipédii tým, že ho vhodne rozšírite. |
V posledných desaťročiach sa zvýšila imigrácia moslimov do Európy. Konzervatívne moslimské sociálne postoje a návyky vyvolali polemiku k moderným témam v Európe, no i inde. Učenci sa dohadujú o tom, ako veľmi sú tieto postoje výsledkom moslimskej viery. Niektorí kritici považujú islam so sekulárnou západnou spoločnosťou za úplne nezlučiteľný.[114] Ich kritika bola čiastočne ovplyvnená postojom proti multikulturalizmu, obhajovanym niektorými filozofmi, úzko spätými s dedičstvom nových filozofov. Vyhlásení proponenti ako je Pascal Bruckner[115] popisujú multikulturalizmus ako vynález "osvietených" elít, ktoré popierajú výhody demokratických práv voči nezápadným tým, že ich pripútajú k ich koreňom. Veria, že toto dáva islamu voľnú ruku na propagáciu činov, ktoré oni sami nazývajú zneužívaním či zlým zaobchádzaním, ako je týranie žien a homosexuálov a v niektorých krajinách tiež otroctvo. Ďalej uvádzajú, že multikulturalizmus umožňuje určitú mieru slobody vyznania,[116] ktorá však presahuje to, čo je potrebné pre osobnú slobodu náboženského vyznania[117] a prispieva k tvorbe organizácií zameraných na podkopávanie európskych sekulárnych či kresťanských hodnôt.[118]
Do Kanady emigrovali ľudia z takmer každej moslimskej krajiny.[119] Podľa nedávneho prieskumu malo 54% Kanaďanov na islam nepriaznivý pohľad, ktorý bol vyšší než k akémukoľvek inému náboženstvu.[120]
Vo Spojených štátoch sa predpokladalo, že po bombových útokoch v Bostone budú imigračné procesy ťažšie.[121] Komentátor Bryan Fischer navrhol, aby žiadne ďalšie víza už neboli moslimom udeľované a neboli postavené žiadne ďalšie mešity.[122] Jeho názor získal podporu od bývalého prezidentského kandidáta Pata Buchanana.
V roku 2004 hovoril kardinál George Pell na Acton Institute o problematike "sekulárnej demokracie" a opísal podobnosť medzi islamom a komunizmom: "Islam môže v 21. storočí poskytovať príťažlivosť, ktorá sa dostala komunizmu v 20. storočí, a to ako pre tých, ktorí sú na jednej strane odcudzení a zatrpknutí, tak na druhej strane pre tých, ktorí hľadajú poriadok alebo spravodlivosť."[123] V inej reči Pell tiež súhlasí s tým, že kapacita pre jeho ďalekosiahlu renováciu je silne obmedzená.[124] Austrálsky islamistický hovorca Keysar Trad na kritiku reagoval: "Komunizmus je bezbožný systém, systém, ktorý v skutočnosti vieru prenasleduje".[125]
Spisovatelia ako Stephen Schwartz Süleyman[126] a Christopher Hitchens[127] si považujú niektoré prvky islamizmu za fašistické. Malise Ruthven, škótsky spisovateľ a historik, ktorý píše o náboženstve a islamských záležitostiach, sa stavia proti redefinícii islamizmu ako "islamofašizmu", ale tiež nachádza medzi dvoma ideológiami "presvedčivé podobnosti".[128] Člen holandského parlamentu a predseda Strany pre slobodu Geert Wilders tiež porovnáva islam s fašizmom a komunizmom.[129]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.