Konzul (staroveký Rím)

Konzul bol v čase rímskej republiky najvyšší občiansky a vojenský úradník. Boli volení na jeden rok a v úrade boli stále dvaja. Pôvodne boli volení len z radov patricijov, neskôr (od roku 367 pred Kr.) i z radov plebejcov. V období Rímskej republiky musel konzul dovŕšiť vek aspoň 42 rokov. Bolo možné zastávať úrad konzula aj opakovane (Gaius Marius ho zastával 6-krát, z toho 5-krát za sebou; cisár Augustus až 13-krát).

Ak konzul zomrel v úrade (čo bolo bežné, hlavne pri konzuloch, ktorí sa zúčastňovali bitiek ako velitelia), bol zvolený ďalší konzul. Obaja konzuli mali nedeliteľné právomoci a jeden konzul mohol zasiahnuť proti rozhodnutiu druhého konzula (ius intercessionis).

Konzuli mali administratívne funkcie (v dobe mieru riadili štát), boli najvyššími vojenskými veliteľmi, zvolávali ľudové zhromaždenia a predkladali na nich návrhy zákonov, boli najvyššími súdnymi úradníkmi. V období vojny bol skúsenejší konzul zvolený za diktátora(druhý zohrával rolu poradcu).Neobčanov mohli trestať priamo (aj na trest smrti), občanov mohli súdiť, ale v prípade trestu smrti mali občania právo odvolať sa k ľudovému zhromaždeniu (ius provocationis). Takisto mali silné náboženské funkcie – vykonávali obete, mali právo sledovať nebeské znamenia a vôľu bohov (ius sacrorum).

Úrad konzulov pretrval až do zániku Rímskej ríše, ale ich moc bola obmedzená. Zoznamy konzulov sa zachovali na nápisoch (fasti consulares) a v dielach rôznych autorov.

Pozri aj

• Zoznam konzulov Rímskej, Západorímskej a Byzantskej ríše