From Wikipedia, the free encyclopedia
Karpatský spolok (nem. Karpathenverein) bol turistický spolok, ktorý založili po zániku Uhorského karpatského spolku nemeckí turistickí nadšenci v roku 1920 v Kežmarku.
Uhorský karpatský spolok po vzniku novej Československej republiky stratil nielen veľkú časť členskej základne (počet členov klesol z 3 500 na 1 200), ale aj jednotnú náplň. Maďarská časť spolku bola odtrhnutá od slovenského územia. Keď po roku 1918 bola zastavená činnosť uhorských turistických spolkov a keď Spišským Nemcom nevyšli plány so založením samostatnej Spišskej republiky, sústredili sa na založenie samostatnej spišskej politickej strany - Zipser Deutsche Partei (1920). Tá začala aktivizovať založenie nového turistického spolku. Podnetom bolo zlúčenie Tatranského spolku turistického s Klubom československých turistov v roku 1920. Nemecká turistická menšina na Spiši, ktorej turisti boli aktívnymi členmi zaniknutého Uhorského karpatského spolku, sa rozhodla vytvoriť si svoj turistický spolok. V Poprade 4. decembra 1920 vznikol Karpatský spolok (Karpathenverein).
Novým sídlom spolku sa stal Kežmarok. Obdobie od roku 1920 do roku 1925 bolo, ako ho nazvali samotní členovia spolku, obdobím kežmarským. Maďarskí turisti prestali navštevovať slovenské hory a bolo potrebné vyvinúť veľké úsilie, aby sa cestovný ruch oživil. Spolok v tom čase viedol Dr. Michal Guhr, ktorý sa venoval najmä organizačným záležitostiam, osvetovej činnosti, organizácii zimných športov – výstavbe skokanského mostíka, sánkarskej dráhy, bežeckých tratí a pod. Aktívny bol profesor Julius Andreas Hefty, ktorý organizoval spolkový život a turistické aktivity, profesor Alfred Grosz bol okrem iného, spolkovým fotografom, ktorý zhotovil okolo 10-tisíc fotografií. Bol aj priekopníkom v objavovaní vysokohorských ciest a vytvoril rekord v počte prvovýstupov. Aktívny bol aj profesor Bela Hajts, ktorý organizoval tatranské výlety a venoval sa histórii. Artur Wiegand sa venoval organizácii spolku, položil základy nového vedenia obchodu. Architekt Ing. Oskar Zuber organizoval stavebnú činnosť spolku a dlhý čas pôsobil ako redaktor spolkového časopisu Turistik, Alpinismus, Wintersport a Die Karpathen. Dr. Desider Reichart sa staral o rozvoj zimných športov a bol ich náčelníkom. Aktívne v tom čase pôsobili aj ďalší členovia spolku – Dr. Wilhelm Nemény, Teodor Augustín Sauter, ktorý v Karpathen Post prinášal správy z Vysokých Tatier a vychovával obyvateľov Spiša k pochopeniu významu a poslania cestovného ruchu. Vydával aj spolkový časopis Turistik und Alpinizmus. Hodno spomenúť aj iných členov, napríklad Anton Jurgovský, Július Wachdeutsch a Michael Zwiebel, Ernst Bethelnfalvy, Karl Pivovarcsy a iní.[1]
Dôležitou úlohou spolku bolo opätovné získanie majetkových práv na tatranské chaty. Po rokovaní s komisiou na určenie hraníc spolok získal do opätovného vlastníctva Chatu pri Zelenom plese, Téryho chatu a Sliezsky dom.[1]
Dr. Michal Guhr, predseda spolku v roku 1925 v Piešťanoch na Dni spolkov pre cudzinecký ruch prišiel s myšlienkou zjednotenia múzeí v Poprade a vo Veľkej. Uvažovalo sa aj o zriadené nového alpského múzea vo Vysokých Tatrách. Členovia spolku sa rozhodli vyhlásiť zbierku na výstavbu dvoch veľkých miestností Karpatského múzea, ktoré mali byť postavené medzi staršími krídlami pôvodnej budovy. Zozbieralo sa 70 tisíc korún, 12 500 korunami prispelo mesto Poprad. Dňa 13. júna 1926 bola stavba dokončená.[2]
Karpatský spolok na čele so svojimi predstaviteľmi Dr. Michalom Guhrom a profesorom Heftym sa od začiatku orientoval na nemecké organizácie podobného zamerania. Bol spoluzakladateľom Hlavného zväzu nemeckých spolkov pre zimné športy v Liberci (HDW) a vytvoril vlastný Tatranský kraj. Zároveň bol spoluzakladateľom a členom Hlavného zväzu nemeckých horských a turistických spolkov so sídlom v Ústí nad Labem, členom Nemeckého lawn-tenisového zväzu v Československu so sídlom v Prahe, Spolku zimných behov v ČSR, Nemeckého plaveckého spolku v ČSR a Moravsko-sliezskeho automobilového klubu so sídlom v Brne. Členovia spolku a jeho predstavitelia sa pre svoju maďarsko-nemeckú orientáciu často ocitli v politických a národných roztržkách. Napríklad preto, lebo vydávali a distribuovali nemecky a maďarsky písanú literatúru, vydanú v Maďarsku. Jej rozširovanie bolo výnosom bývalého ministra s plnou mocou pre správu Slovenska po 28. októbri 1918 zakázané.[1]
Činnosť spolku bola rozčlenená do viacerých sfér. Do sprievodcovskej a záchrannej činnosti, do sféry zimných športov, vysokohorskej turistiky a ochrany prírody. V roku 1922 Michal Guhr prezentoval návrh na vybudovanie meteorologického observatória na Gerlachovskom štíte. Členovia spolku návrh podporili. Pôvodne sa uvažovalo o výstavbe meteorologického pracoviska na Slavkovskom štíte. A to už v roku 1896. Na jeseň roku 1922 sa v Tatranskej Polianke uskutočnilo stretnutie zástupcov štátnej správy ministerstiev obrany, železníc a verejných prác, Cudzineckého zväzu, Meteorologického ústavu v Prahe, Štátnej hvezdárne zo Starej Ďaly, lesnej správy, Karpatského spolku a ďalších. Dohodli sa na výstavbe hvezdárne s meteorologickou stanicou za 3 milióny korún a „drôtovej dráhy“ za 11 miliónov korún. Mala viesť z Tatranskej Polianky ponad Gerlachovský kotol na Gerlachovský štít alebo od Dlhého plesa do Velickej doliny a na Gerlachovský štít. Pre odmietavé stanovisko mnohých ministerstiev sa projekt neuskutočnil.[2]
Koncom 20. rokov sa spolok začal venovať výchove pretekárov. V dňoch 1. a 2. februára 1920 usporiadal medzinárodné lyžiarske preteky, v rámci ktorých sa uskutočnili majstrovstvá Vysokých Tatier. Súťažilo sa v behoch na lyžiach – kategória mládeže (3,5 km), juniori (7 km), ženy (5 km), v zjazde, výstupoch, skokoch na lyžiach a v štafetovom behu na 10 kilometrov. Spolok v roku 1922 zorganizoval medzinárodné lyžiarske preteky v Korytnici. Medzi najpopulárnejšie medzinárodné podujatia patrili preteky o najlepšiu lyžiarsku štafetu Tatier, ktoré sa uskutočňovali od roku 1925. Spolu to bolo 14 ročníkov. Vo februári roku 1925 sa uskutočnil prvý Zimný týždeň Karpatského spolku. Po prvý raz od roku 1910 sa časť pretekov uskutočnila aj na Štrbskom Plese. Skokani skákali na mostíku v Tatranskej Polianke. Zima bola skúpa na sneh, a tak museli organizátori na mostík naviezť 4 000 m³ snehu. Skokani dosahovali dĺžku 30 – 36 m. V roku 1928 bol spolok organizátorom medzinárodných sánkarských pretekov na prírodnej dráhe z Hrebienka do Starého Smokovca. Uskutočnili sa aj mnohé iné športové podujatia. Spolok sa venoval aj letným športom. V roku 1925 vznikol tenisový oddiel. Od roku 1926 bol Nemeckým lawn tenisovým zväzom Karpatský spolok poverený každoročne organizovať medzinárodnú tenisovú súťaž v Starom Smokovci.
Obľúbené boli spolkové spoločenské podujatia. Medzi inými Spišský bál, záhradné slávnosti v Starom Smokovci, výstavy, prednášky, výlety do Tatier, jaskýň, prehliadky kultúrnych pamiatok a mnohé iné. Turistický odborný výbor vypracoval pre 40 pobočiek v Československu turistické plány, podľa ktorých usporiadali 492 spoločných výletov, na ktorých sa zúčastnilo 16 262 osôb. Spolok rozšíril útulňu pri Zelenom plese pre mládež, rozšíril útulňu Dr. Guhra vo Velickej doline, upravil cesty vo Vysokých Tatrách, prestaval mostík Dr. Guhra vo Velickej doline atď. Spolok si dal vyhotoviť film za 40 tisíc Kč o Vysokých Tatrách, spišských mestách, Dunajci, Dobšinskej ľadovej jaskyni. Bol podnikom cestovného ruchu, ktorý veľmi dobre zabezpečoval Vysokým Tatrám a ich okoliu vysokú návštevnosť.[2][1]
Nové nariadenie štátnych orgánov Československej republiky pribrzdili širokospektrálne aktivity spolku. Viaceré prevzal nový Klub československých turistov[3], napríklad značkovanie turistických chodníkov, záchrannú činnosť a spolok prišiel aj o chaty, ktoré boli postavené na štátom vlastnených pozemkoch. Aj napriek tomu členovia spolku pokračovali v činnosti. Napríklad obnovili chodníky na Hrebienok, k prameňu Studeného potoka, chodník z Tatranských Matliarov k Zelenému plesu, zo Starého Smokovca a Tatranskej Polianky k Sliezskemu domu, chodník do Belianskej jaskyne, do Malej Studenej doliny, do Velickej doliny a na Slavkovský štít, upravili chodník na Lomnický štít, v Nemeckom rebríku, či na Medené lávky. Rozšírili Chatu pri Zelenom plese, zrekonštruovali Téryho chatu, vybudovali malú vodnú elektráreň pri Sliezskom dome, osadili pamätné tabule nielen vo Vysokých Tatrách, ale aj v Slovenskom raji, stavali mosty a podarilo sa im obnoviť aj záchranársku činnosť, na ktorej sa podieľali dobrovoľníci. Svoje aktivity spolok zameral na budovanie tenisových ihrísk v Kežmarku v Matejovciach, v Starom Smokovci, Dobšinej a Spišskej Sobote. Veľa úsilia spolok venoval sánkarskému športu; v Starom Smokovci bola prírodná sánkarská dráha, na ktorej v roku 1928 zorganizoval majstrovstvá Slovenska.[1]
Spolok založil na Slovensku viac ako 40 pobočiek a mal zastúpenie v cestovných kanceláriách, v tatranských kúpeľoch, v podtatranských mestách i v Podkarpatskej Rusi. Rozšíril sa i do Česka a Nemecka. Hlavnú kanceláriu mal v Kežmarku a informačnú v Poprade, v Starom Smokovci, v Tatranskej Kotline, v Tatranskej Polianke, v Dobšinej a v Košiciach. V roku 1930 mal spolok 6 200 členov.[1]
Spolok mal stanovy obnovené v roku 1940, od kedy bol predsedom spolku advokát Dr. Gejza Klein z Popradu a tajomníkom Tibor Braisz. Keďže spolok bol po druhej svetovej vojne považovaný za nemecko-maďarský, na základe nariadení Slovenskej národnej rady (nariadenie SNR č. 51/1945 z 25. mája 1945 o rozpustení a zakladaní spolkov) bol v roku 1945 zrušený. V archívoch sa nezachovali mnohé dôležité dokumenty o činnosti spolku a preto sú informácie neúplné.[4]
Od roku 1920 vydával časopis Turistik, Alpinismus und Wintersport (1924 – 1933), ktorého predchodcom bol časopis Uhorského karpatského spolku Turistaság és Alpinizmus (Turistika a Alpinizmus). V rokoch 1934 – 1943 bol pokračovateľom Turistik, Alpinismus und Wintersport časopis Die Karpathen s podtitulom Turistik, Alpinismus und Wintersport. Zodpovedným redaktorom bol od začiatku vydávania v roku 1920 Julius Andreas Hefty. Článkami propagoval turistiku, horolezectvo a zimné športy. Vydával ročenky Karpatského spolku (Karpathen-jahrbuch). Spolok po roku 1945 zanikol.[5]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
