Jemelian Ivanovič Pugačov

Jemelian Ivanovič Pugačov (rus. Емелья́н Ива́нович Пугачёв; * cca 1742 – † 21. január 1775, Moskva, Rusko) bol donský kozák, vedúca osobnosť roľníckeho povstania v Ruskom impériu v rokoch 1773 – 1775, počas vlády Kataríny Veľkej.

Jemelian Ivanovič Pugačov
ruský kozák a povstalec
Narodenie	cca 1742
Úmrtie	21. január 1775 Moskva, Rusko
Odkazy
Commons	Jemelian Ivanovič Pugačov
Biografický portál

Príčiny povstania Jemeliana Pugačova

Hlavnou príčinou povstania bola najmä nevyriešená otázka nevoľníkov. Nevoľníci boli sedliaci doživotne pripútaní k majetku zemepána. Pôda, na ktorej hospodárili, im nepatrila, mohli byť zemepánom ľubovoľne premiestňovaní či dokonca predávaní, sedliaci boli nimi trestaní (často veľmi kruto), práva sa takmer nemohli dovolať (v roku 1767 cárovná zakázala písať sťažnosti adresované jej). To, že postavenie ruských nevoľníkov bolo skutočne zlé, dosvedčuje fakt, že medzi rokmi 1762 – 1769 bolo v Rusku až 50 nevoľníckych povstaní. Ani to Pugačovovo, ktoré svojím rozsahom a obeťami patrilo k najväčším sedliackym povstaním, na tristnom stave nevoľníkov nič nezmenilo. Nevoľníctvo bolo v Rusku zrušené až v roku 1861.

Druhou príčinou povstania bola nevyriešená kozácka otázka. Kozáci boli slobodnými ľuďmi, ktorí žili v pohraničných oblastiach na juhu a juhovýchode Ruska (strážili tamojšie hranice pred kočovnými etnikami, krymskými Tatármi a Osmanskými Turkami). Kozáci mali niekoľko privilégií, ktoré im však Katarína II. začala postupne odoberať (napríklad jajickým kozákom zakázala slobodný obchod so soleným rybami, ktoré lovili v rieke Jajik). V roku 1772 prepuklo vo východnom a juhovýchodnom Rusku rozsiahle povstanie kozákov, na čelo ktorého sa neskôr postavil Jemelian Pugačov.

Život Pugačova pred povstaním

Jemelian Pugačov sa narodil asi v roku 1742 v lokalite Zimovejskaja pri Done. Už ako 17-ročný vstúpil do vojska a zúčastnil sa už sedemročnej vojny v rokoch 1756 – 1763 a neskôr vojny rusko-tureckej (v rokoch 1768 – 1774). Ako 18-ročný sa oženil so Sofiou Neďuževovou. V roku 1770 ale zbehol z armády, vrátil sa na krátko do svojej rodnej dediny Zimovejskaja, kde bol zatknutý. Neskôr znovu ušiel a pridal sa k potulným kozákom, chvíľu sa skrýval aj u tzv. starovercov. Na jeseň roku 1772 žil v lokalite Voľsk (v Saratovskej oblasti), kde sa dopočul o povstaní kozákov sídliacich na rieke Jajik (neskôr bola rieka premenovaná na Ural). Koncom roku 1772 bol Pugačov opäť zatknutý a na päť mesiacov uväznený v Kazani. V máji 1773 ale utiekol z pevnosti Kazaň a vrátil sa na rieku Jajik. V tom čase sa už naplno rozhorelo povstanie tzv. jajických kozákov. Pugačov sa k nim v lete 1773 pripojil a prehlásil sa za cára Petra III.

Priebeh povstania

Samozvané prehlasovanie sa za cára malo v Rusku dlhšiu tradíciu (najmä v období tzv. smuty). Pugačov sa prehlásil za nežijúceho cára Petra III. preto, lebo mnoho Rusov verilo, že cár Peter III. nebol zavraždený, iba uväznený svojou manželkou. Keďže k cárovi sa v Rusku prechovávala až zbožná úcta, Pugačov chcel svojím prehlásením sa za cára pritiahnuť väčší počet mužov ku svojim vojskám. V čase najväčších úspechov (obliehanie Kazane v lete 1774) mal pod svojimi zástavami až 25 000 vojakov. K povstaniu sa pripojili aj nespokojné kočovné etniká ako Baškirci, Tatári a Kirgizi, ktorí chceli najmä zaručenie ich osobnej slobody a pridelenie pôdy, na ktorej by pásli svoje stáda. Svoje nariadenia vydával ako tzv. ukazy (nariadenia, manifesty), ktoré boli čítané kňazmi počas bohoslužieb. Za neuposlúchnutie týchto príkazov ľudí postihovali ťažké tresty. Jedným z prvých rozhodnutí Pugačova bolo odovzdanie pôdy a rieky Jajik k užívaniu jajickým kozákom. Zároveň im zaručil večnú slobodu. S podobnými manifestami sa obrátil aj na iné kozácke skupiny v Povolží a severne od rieky Jajik (na území Uralu). Dokonca dal prísľub slobody aj kočovným Baškircom a Kirgizom, doslova im napísal: „Neopustím Vás a spravodlivo vás odmením pôdou, vodou, pastvinami, puškami a proviantom, riekami, chlebom a olovom a od hlavy po päty vás oblečiem“.

Pugačov nečakal na príchod cárskej armády ale sám sa rozhodol bojovať s ňou. Cársku armádu viedol Peter Panin (brat kancelára Nikitu Panina), bola však zle vyzbrojená a vycvičená, takže v prvých stretoch s povstalcami prehrávala. V septembri začal tiahnuť na silnú pevnosť Orenburg, po ceste sa mu vzdávali malé kozácke pevnôstky, ktoré v podstate vojaci vydávali bez boja (svojich ruských dôstojníkov často zabili). V polovici októbra 1773 sa Pugačov objavil s asi 30 000 mužmi pred Orenburgom a začal ho obliehať. Keďže mal aj takmer sto diel, pevnosť s mestom ťažko ostreľoval. Obliehanie trvalo pol roka, ale napokon nebolo úspešné. Na prelome marca a apríla 1774 sa strhlo pod hradbami Orenburskej pevnosti niekoľko bitiek s cárskou armádou, vedenou generálom Bibikovom, v ktorých armáda Pugačovove oddiely porazila. Pugačov však prežil, utiekol na územie Baškircov a povstanie pokračovalo ďalej. V tomto čase sa odohrávalo na území väčšom ako 150 000 km². Na Urale sa kozákom podarilo ovládnuť aj štátne hutnícke závody, ktoré vyrábali pre Pugačovovo vojsko delá, pušky a muníciu. Strach z Pugačova dosvedčuje aj odmena, ktorá bola vypísaná za jeho dolapenie: 28 000 rubľov (cena malého šľachtického statku).

V prvej polovici júla 1774 obľahol Pugačov s asi 25 000 mužmi silnú pevnosť Kazaň. Mesto otvorilo vzbúrencom brány, ale posádka sa ukryla v pevnosti. Kým ju povstalci stihli dobyť, k mestu prišla armáda na čele s plukovníkom Johannom Michelsonom, ktorá kozákov zdrvujúco porazila (viac ako 13 000 povstalcov padlo do zajatia). Pugačov sa s malým oddielom asi 500 mužov dostal na pravý breh Volgy a pokračoval v povstaní. V auguste 1774 opäť nazbieral silnú armádu a pokúsil sa dobyť ďalšie veľké mesto na rieke Volge – Caricyn (dnešný Volgograd). Caricyn sa mu začiatkom septembra dobyť nepodarilo.

Katarína II. v tomto čase pokladala Pugačova za najväčšieho škodcu a nepriateľa svojej vlády. Na jeho dolapenie vypísala bohatú odmenu. V zahraničí sa povstanie opisovalo ako malá roľnícka vzbura, ktorú dokonca vyvolali agenti cudzích krajín, nepriateľských Rusku. Po podpise mierovej zmluvy s Osmanskou ríšou boli proti povstalcom postavené vojenské oddiely, ktoré bojovali vo vojne. Na ich čelo bol menovaný schopný generál Alexandr Vasilievič Suvorov (1729 – 1800). Suvorov zničil Pugačovovu armádu pod Caricynom, boje si vyžiadali okolo 8000 mŕtvych povstalcov. Pugačov sa zachránil len útekom do oblasti toku rieky Don (teda na západ od Caricynu). Hoci povstalci boli ešte stále početní (hlavne na severe), chýbalo im jednotné velenie a kooperácia vo vojenských akciách. Ruská armáda postupne s úspechom likvidovala ohniská odporu, ale posledné povstalecké jednotky boli porazené až v priebehu roku 1775.

Potlačenie povstania

Na jeseň 1774 kozáci dokonca sami vydali Jemeliana Pugačova cárskemu vojsku, aby si takto vykúpili milosť. Pugačov bol následne vozený po dedinách južného Ruska v železnej klietke, aby ľud veril, že bol porazený a uväznený. Pugačov bol v Moskve podrobený súdu, súdny tribunál ho napokon odsúdil na trest smrti rozštvrtením. Cárovná Katarína II. ale prejavila „humánne cítenie“ a rozsudok zmenila na civilizovanejšie sťatie hlavy. Trest bol vykonaný 21. januára 1775.

O jej šoku z roľníckeho povstania, jej hneve a túžbe po pomste ale svedčí to, že dala popraviť aj Pugačovových rodičov, jeho manželku, a tiež ich tri deti (syna Trofima a dve dcéry). Jeho rodná dedina bola zrovnaná so zemou a jej obyvatelia presťahovaní do inej lokality. Miesto, kde stál jeho rodný dom, i jeho okolie, bolo posypané soľou na znak toho, aby sa tam už nič neurodilo a nik sa na tom mieste neusadil. Bolo dokonca zakázané vyslovovať jeho meno. Dlhý čas sa ani nesmeli opisovať udalosti z povstania, písať o ňom v knihách a zahraničných žurnáloch, všetky vyšetrovacie materiály boli prísne strážené. Históriu povstania opísal ako prvý až Alexander Sergejevič Puškin v diele História Pugačova (text publikovaný až posmrtne). Udalosti z povstania našli odraz aj v jeho romantickej novele Kapitánova dcéra (1836), v ktorej Puškin opísal Pugačova s istými sympatiami.

Literatúra

• ŠVANKMAJER, Milan a kol.: Dějiny Ruska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1995, s. 191 - 196. ISBN 80-7106-183-2