Jüan Š’-kchaj

	Jüan Š’-kchaj
Bývalý Prezident Čínskej republiky
	V úrade; 22. marec 1916 – 6. jún 1916
	V úrade; 10. marec 1912 – 12. december 1915
Bývalý cisár Čínskeho impéria
	V úrade; 12. december 1915 – 22. marec 1916
Biografické údaje
Narodenie	16. september 1859; Siang-čcheng, Che-nan, Čína
Úmrtie	6. jún 1916 (56 rokov); Peking, Čína
Profesia	politik a vojak
Odkazy
	Jüan Š’-kchaj; (multimediálne súbory)
	Politický portál; Biografický portál

Jüan Š’-kchaj (čín. 袁世凱, pchin-jin: Yuán Shìkǎi; * 16. september 1859 – † 6. jún 1916) bol čínsky politik, vojvodca a jediný cisár „Veľkého čínskeho impéria“, panovník z dynastie Chung-sien. Pred svojou autokorunováciou za cisára zastával štyri roky post prezidenta Čínskej republiky ako historicky druhý držiteľ tohto úradu. Svoje politické postavenie dosiahol už za vlády poslednej čínskej dynastie Čching, v ktorej pôsobil ako generál armády severnej Číny, ktorá sa zúčastnila mnohých vojen vedených dynastiou.

Rýchle fakty Bývalý Prezident Čínskej republiky, Bývalý cisár Čínskeho impéria ...

Zavrieť

Je známy pre svoje politické machinácie, obohacovanie sa na vojne a aj tým, že posledného cisára dynastie Čching donútil k abdikácii, čo malo za následok pád celej dynastie a nastolenie republiky, reprezentovanej prezidentom Sunjatsenom. Ten sa úradu vzdal v prospech toho „kto porazí cisárstvo“, teda Jüan Š’-kchaja, k značnej nevôli väčšiny členov novej čínskej vlády. Ako druhý dočasný a neskôr prvý právoplatný prezident sa Jüan Š’-kchaj pokúsil reštaurovať monarchiu, čo malo začať práve prezidentovou korunováciou. Znovuzavedenie cisárskeho titulu však vyvolalo obrovský odpor, kvôli ktorému sa musel trónu opäť vzdať a definitívne tak ukončiť monarchistické vládne zriadenie na území Číny. Zomrel v úrade prezidenta Čínskej republiky krátko po odstúpení z pozície cisára.

Detstvo

Jüan Š’-kchaj sa narodil 16. septembra 1859 v Siang-čchengu, v provincii Che-nan do vojenskej rodiny. Počas detstva mu bolo poskytnuté tradičné konfuciánske vzdelanie, a hoci sa neskôr snažil o nájdenie svojej profesie v štátnych službách, nedokázal úspešne zložiť cisárske skúšky. Tento fakt viedol k jeho rozhodnutiu vstúpiť do armády – konkrétne do Chuajskej armády, ktorá slúžila na potlačenie Tchaj-pchingského povstania. Za pomoci rodinných kontaktov sa mu podarilo zabezpečiť si miesto v Čchingskej brigáde v Tcheng-čou.

Pôsobenie v Kórei (dynastia Čoson)

V priebehu 70. rokov 19. storočia bol Jüan menovaný do funkcie vedúceho výcviku vojsk na území dynastie Čoson (teda na území dnešnej Kórey). Spolu s touto úlohou bol Jüan tiež povýšený na pozíciu sub-prefekta. V roku 1885 bol menovaný za „cisárskeho občana Soulu“. Táto pozícia, hoci oficiálne išlo v podstate o pozíciu ambasádora, reálne umožnila Jüanovi stať sa hlavným poradcom kórejskej vlády, a teda aj presadzovať záujmy Číny na kórejskej pôde.^[1]

Po povstaní Donghaku poslala Čína do Soulu vojsko, aby uchránila svoje záujmy v Kórei, avšak, Japonsko vyslalo svoje vojská taktiež, a to z dôvodu ochrany japonských obchodných základní. Tieto kroky sa stali jednou z príčin napätia, ktoré nastalo na Kórejskom polostrove. Potom, čo Japonsko odmietlo stiahnuť svoje vojská a vytvorilo blokádu na 38. severnej rovnobežke, došlo 25. júla 1894 k vypuknutiu prvej čínsko-japonskej vojny. Jüan Š’-kchaj bol však ešte pred vypuknutím odvolaný do Tchien-ťinu.

Koniec dynastie Čching

Jüan Š’-kchaj bol v roku 1895 vymenovaný za veliteľa Novej armády. Pod jeho velením došlo k modernizácii armády, čím si získal vernosť väčšiny vyšších dôstojníkov. Do roku 1901 boli piati zo siedmich divíznych veliteľov jeho spojencami.^[2] Vzhľadom k blízkosti jeho armády k hlavnému mestu, ale aj k efektivite a úspešnosti jeho vojska, sa stal niekým, na koho čchingský dvor spoliehal, čo mu otvorilo dvere k vysokým postom nielen v armáde, ale aj v politike.^[3]

Jüan Š’-kchaj zohral tiež veľkú úlohu pri potlačení Sto dní reforiem v roku 1898. Tieto reformy sa týkali mnohých odvetví: napr. modernizácie vzdelávanie (napr. zrušenia tradičných úradníckych skúšok), modernizácie armády, zrušenia sinekúr, začatia ťažby uhlia či obmedzenia moci monarchie. Reformy navrhli (okrem ďalších) Kchang Jou-wej, Liang Čchi-čchao a podporu našli u cisára Kuang-süiho.^[4] Po pokuse o štátny prevrat 21. septembra 1898 však cisárovná vdova Cch'-si (za pomoci Jüan Š’-kchaja) reformy zastavila a o deň neskôr vykonala s podporou konzervatívcov a Jüan Š’-kchaja coup d'état a fakticky zbavila cisára Kuang-sü moci. Nové cisárske edikty boli zrušené, časť reformistov bola popravená, Kchang a Liang boli schopní utiecť do Tokia, a cisár Kuang-sü bol okrem zbavenia moci uvrhnutý do domáceho väzenia, v ktorom ostal až do jeho smrti v roku 1908.^[4]

V rámci vnútorného sporu na čchingskom dvore a po vytvorení politickej aliancie s cisárovnou sa Jüan v roku 1899 odobral do Šan-tungu ako jeho nový guvernér. Počas jeho trojročného funkčného obdobia vypuklo Boxerské povstanie (1899 – 1901), Jüan ale dokázal pomocou svojich vojsk vo svojej provincii zachovať poriadok (do iných oblastí však nezasahoval).

Súčasťou sporu na čchingskom dvore bola otázka ohľadom toho, či má dynastia podporiť proticudzinecky naladené Boxerské povstanie a zaútočiť na Alianciu ôsmich národov, alebo či majú naopak podporiť zahraničné mocnosti. Potom, čo cisárovna vyhlásila vojnu zahraničným mocnostiam, sa Jüan aj napriek spojenectvu s cisárovnou postavil proti podpore Boxerského povstania a naďalej pokračoval v jeho aktívnom potlačovaní. Stal sa teda podporovateľom paktu známeho ako Vzájomná ochrana Juhovýchodnej Číny.^[5] V nadväznosti na to pomohli Jüan a jeho Pravá divízia, po obsadení Pekingu Alianciou v auguste 1909, Boxerské povstanie potlačiť. Počas ťaženia v regióne Č'-li zmasakrovali Jüanove jednotky desaťtisíce ľudí.^[6]

V júni 1902 bol Jüan povýšený nielen na miestokráľa v Č'-li, ale aj na komisára obchodu Severnej Číny, a na ministra Pej-jangu. Ako odmenu za predchádzajúcu podporu zahraničných mocností bol schopný získať niekoľko lukratívnych pôžičiek, vďaka ktorým urobil zo svojej pej-jangskej armády najlepšiu armádu v Číne. Vytvoril policajnú jednotku s 2000 členmi, ktorá mala slúžiť na udržiavanie poriadku v Tchien-ťine. Okrem iného sa aktívne podieľal na vytvorení Ministerstva školstva a Ministerstva polície. Tiež sa snažil o zrovnoprávnenie Chanov s Mandžujmi.

V roku 1905 boli na Jüanov návrh zrušené tradičné štátne konfuciánske skúšky. Namiesto toho malo Ministerstvo školstva vytvoriť systém základných a stredných škôl a univerzít podľa vzoru Japonska v ére Meidži. Jüan Š’-kchaj tiež založil provinčnú vysokú školu v Ťi-nane (neskoršia Šantungská univerzita).

27. augusta 1908 odsúhlasil čchingský dvor dokument Ústavné princípy, ktorý navrhoval konštitucionálnu vládu so silnou monarchiou (po vzore Japonska v čase Meidži a bismarckovského Nemecka), s uzákonením ústavy v roku 1916 a s parlamentom zvoleným v roku 1917.

Exil a návrat

V novembri 1908 zomreli v rovnakom čase cisár aj cisárovná,^[1] v dôsledku čoho boli Jüanovi odobraté všetky funkcie a musel odísť do exilu v Chuan-šangu, v An-jangu. Avšak aj počas trojročného exilu sa Jüan pravidelne informoval o všetkom dianí, predovšetkým o vývoji armády. Pej-jangská armáda ostávala lojálna voči Jüanovi, čím zo seba činil niekoho nenahraditeľného v očiach nielen čchingského dvora, ale aj revolucionárov.

Dňa 10. októbra 1911 nastalo v provincii Chu-pej Wučchangské povstanie. Väčšina južných provincií deklarovala nezávislosť, avšak ani jedna zo severných provincií a ani pej-jangská armáda nevyjadrila svoj postoj. Jüan Š’-kchaj bol opakovane predvolávaný pred čchingský dvor, a hoci niekoľkokrát ponuku odmietol, nakoniec súhlasil a 1. novembra 1911 sa stal premiérom. Najskôr si vyžiadal odstúpenie regenta z vlády, a následne sformoval vlastnú vládu tvorenú iba etnickými Chanmi. Jüanove jednotky medzitým znovuobsadili mestá Chan-kchou a Chan-jang. Jüan si však uvedomoval, že vo chvíli, keď budú revolucionári porazení, prestane byť pre čchingský dvor dôležitý, a preto namiesto útoku na Wu-čchang zahájil radšej vyjednávanie s revolucionármi.

Jüan zohrával z pozície premiéra kľúčovú úlohu pri rokovaní medzi čchingským dvorom a revolucionármi, a práve vďaka nemu čchingský dvor po niekoľkých týždňoch, a potom, čo 15 provincií deklarovalo nezávislosť, súhlasil s vytvorením republiky s Jüanom na čele.

Jüan Š'-kchaj ako prezident

Za dočasného prvého prezidenta Čínskej republiky si revolucionári zvolili Sunjatsena, ktorý prostredníctvom Jüana rokoval s čchingským dvorom. O abdikáciu detského cisára Pchu-iho sa však zaslúžil najmä Jüan, za čo mu bola prenechaná pozícia (riadneho) prezidenta Čínskej republiky.^[1] Abdikačný edikt bol vydaný 12. februára 1912 a následne, aj napriek vnútorným sporom revolucionárov, pristúpil Sunjatsen k odovzdaniu prezidentského statusu Jüanovi. Sunjatsen požadoval, aby bol hlavným mestom Nanking, Jüan sa však nechcel vzdať strategickej vzdialenosti jeho jednotiek od hlavného mesta. Za hlavné mesto bol teda nakoniec ustanovený Peking. Za prezidenta Čínskej republiky bol Jüan Š’-kchaj Nankinským senátom zvolený 14. februára 1912 a prezidentský sľub zložil 10. marca.^[7]

Vo februári 1913 prebehli demokratické voľby, v ktorých vyhral Kuomintang. Sung Ťiao-žen z Kuomintangu sa tešil pomerne veľkej obľube nielen vo vláde, ale aj naprieč Čínou. Jeho ciele sa ale diametrálne líšili od cieľov Jüan Š’-kchaja, čo pravdepodobne viedlo k Sungovmu zavraždeniu 20. marca 1913. Hoci Jüan nebol z objednania Sungovej vraždy nikdy usvedčený, mnoho dôkazov viedlo jeho smerom.^[2]

Jüan Š'-kchaj cisárom

Napätie medzi Kuomintangom a Jüanom postupne narastalo. V auguste 1913 začal Sunjatsen volať po druhej revolúcii, tentoraz proti Jüan Š’-kchajovi.^[8] Jüan ovládol vládu, rozpustil Národné i Provinčné zhromaždenie, Senát i Snemovňa boli nahradené novozaloženou Štátnou radou. Jüan sa tiež nechal zvoliť prezidentom na 5 rokov, verejne označil Kuomintang za poburujúcu organizáciu, nariadil jeho rozpustenie a vyradil všetkých jeho členov z Parlamentu. Druhá revolúcia, ktorú sa Kuomintang snažil rozpútať, skončila kvôli Jüanovej militaristickej nadvláde neúspechom. V januári 1914 bol v podstate rozpustený Parlament – pre zdanlivé zachovanie legitimity Jüan zachoval parlament so 66 politikmi, ktorí mu boli úplne lojálni. Tento status quo mu dal neobmedzenú moc v rozhodovaní ohľadom čínskej armády, financií, zahraničnej politiky, ale aj práv čínskych občanov. Jüan si tieto reformy ospravedlnil vysvetlením, že reprezentatívna demokracia sa neosvedčila kvôli vnútorným politickým sporom.^[2]

Jüan zreorganizoval provinčné vlády tak, aby bola každá provinčná vláda vedená armádnym a civilným guvernérom. Tento systém pomohol nastoliť základy vojenskej diktatúry. Dňa 20. novembra 1915 sa uskutočnilo zhromaždenie, pri ktorom bol po voľbách Jüanovi ponúknutý čínsky trón. 12. decembra 1915 sa potom Jüan vyhlásil za cisára Čínskeho cisárstva. Nové Čínske cisárstvo formálne začalo 1. januára 1916. Nastal však všeobecný odpor proti znovunastoleniu monarchie, búrili sa dokonca aj dôstojníci Jüanovej vlastnej armády.^[9] Jüan týmto stratiť podstatnú časť svojich sponzorov a priaznivcov. V januári 1915 bol Jüan navyše nútený prijať 21 požiadaviek, ktoré si vyžiadalo Japonsko.

25. decembra 1915 sa jün-nanský armádny guvernér, Cchaj E, vzbúril a začal vojnu „národnej ochrany“, rýchlo ho nasledovali provincie Kuej-čou a Kuan-si. Jüan sa preto titulu cisára 22. marca vzdal, čo však revolucionárom nestačilo a žiadali aj jeho rezignáciu z postu prezidenta. K tomu nakoniec nedošlo, pretože Jüan Š’-kchaj 6. júna 1916 zomrel.^[7]

[1]
BUSKY, Donald. Communism in History and Theory: Asia, Africa, and the Americas. Westport : Praeger, 2002. 256 s. ISBN 0-275-97733-1. S. 4 – 5.
[2]
SPENCE, Jonathan D.. The Search for Modern China. New York : WW Norton & Co, 1990. 876 s. ISBN 0-393-02708-2. S. 275 – 277, 285.
[3]
Zhang, Hong (2019), „Yuan Shikai and the Significance of his Troop Training at Xiaozhan, Tianjin, 1895-1899“, The Chinese Historical Review 26 (1): 37 – 54, https://www.tandfonline.com/doi/full/10.1080/1547402X.2019.1583920
[4]
ECKEL, Paul E.. The Far East since 1500. New York : Harcourt, Brace and Company, 1948. 820 s. S. 278 – 280.
[5]
LUO, Zhitian. Inheritance within Rupture: Culture and Scholarship in Early Twentieth Century China. Leiden : Brill, 2015. 451 s. ISBN 978-90-04-28766-2. S. 19.
[6]
EDGERTON, Robert. Warriors of the Rising Sun: A History of the Japanese Military. New York : Basic Books, 1999. 384 s. ISBN 978-0813336008. S. 91.
[7]
FU, Zhengyuan. Autocratic Tradition and Chinese Politics. Cambridge : Cambridge University Press, 1994. 415 s. ISBN 0-521-44228-1. S. 153 – 154.
[8]
Altman, Albert; Schiffrin, Harold (1972), „Sun Yat-sen and the Japanese: 1914–16“, Modern Asian Studies 6 (4): 385-400, https://doi:10.1017/S0026749X00004273
[9]
BAKEŠOVÁ, Ivana; KUČERA, Ondřej; LAVIČKA, Martin. Dějiny Čínské lidové republiky: (1949–2018). Praha : NLN - Nakladatelství Lidové noviny, 2019. 444 s. ISBN 978-80-7422-596-3. S. 21 – 22.

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jüan Š’-kchaj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jüan Š’-kchaj na českej Wikipédii.

[busky-1] [1]
BUSKY, Donald. Communism in History and Theory: Asia, Africa, and the Americas. Westport : Praeger, 2002. 256 s. ISBN 0-275-97733-1. S. 4 – 5.

[spence-2] [2]
SPENCE, Jonathan D.. The Search for Modern China. New York : WW Norton & Co, 1990. 876 s. ISBN 0-393-02708-2. S. 275 – 277, 285.

[3] [3]
Zhang, Hong (2019), „Yuan Shikai and the Significance of his Troop Training at Xiaozhan, Tianjin, 1895-1899“, The Chinese Historical Review 26 (1): 37 – 54, https://www.tandfonline.com/doi/full/10.1080/1547402X.2019.1583920

[eckel-4] [4]
ECKEL, Paul E.. The Far East since 1500. New York : Harcourt, Brace and Company, 1948. 820 s. S. 278 – 280.

[5] [5]
LUO, Zhitian. Inheritance within Rupture: Culture and Scholarship in Early Twentieth Century China. Leiden : Brill, 2015. 451 s. ISBN 978-90-04-28766-2. S. 19.

[6] [6]
EDGERTON, Robert. Warriors of the Rising Sun: A History of the Japanese Military. New York : Basic Books, 1999. 384 s. ISBN 978-0813336008. S. 91.

[fu-7] [7]
FU, Zhengyuan. Autocratic Tradition and Chinese Politics. Cambridge : Cambridge University Press, 1994. 415 s. ISBN 0-521-44228-1. S. 153 – 154.

[8] [8]
Altman, Albert; Schiffrin, Harold (1972), „Sun Yat-sen and the Japanese: 1914–16“, Modern Asian Studies 6 (4): 385-400, https://doi:10.1017/S0026749X00004273

[#1-9] [9]
BAKEŠOVÁ, Ivana; KUČERA, Ondřej; LAVIČKA, Martin. Dějiny Čínské lidové republiky: (1949–2018). Praha : NLN - Nakladatelství Lidové noviny, 2019. 444 s. ISBN 978-80-7422-596-3. S. 21 – 22.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]