Július Andráši (1823)

Gróf Július Andráši starší, celým menom Július Andráši zo Sâncrăieni a Krásnej Hôrky (starší pravopis: Július Andrássy; maď. Andrássy Gyula; latinsko-maďarský prídomok: maď. de Csíkszentkirály et Krasznahorka; * 8. marec 1823 Vlachovo, Uhorsko – † 18. február 1890 Volosko, Uhorsko, dnes Opatija v Chorvátsku) bol uhorský politik a veľkostatkár, v období rokov 1867 – 1871 bol prvým uhorským ministerským predsedom a v období rokov 1871 – 1879 rakúsko-uhorským ministrom zahraničných vecí.

Július Andráši
uhorský politik, prvý uhorský ministerský predseda, veľkostatkár
Narodenie	8. marec 1823 Vlachovo, Uhorsko
Úmrtie	18. február 1890 (66 rokov) Volosko, dnes Opatija, Chorvátsko
Profesia	politik, diplomat a ekonóm
Rodičia	Karol Andráši a Etela Sapáriová
Súrodenci	Emanuel Andráši a Aladár Andráši
Manželka	Katarína (Katinka) Kendefiová
Deti	Gyula Andrássy mladší, Manó Andrássy de Csíkszentkirály et Krasznahorka, Tivadar Andrássy, Ilona Andrássy
Podpis
Odkazy
Commons	Július Andráši
Košický portál  Biografický portál

Životopis

Jeho otcom bol gróf Karol Andráši (1792 – 1845) a matkou grófka Etela Sapáriová (1798 – 1876). Mal bratov Emanuela (1821 – 1891) a Aladára (1827 – 1903). Jeho manželkou bola grófka Katarína (Katinka) Kendefiová, sobáš bol 9. júla 1856 v Paríži. Jeho synom bol Július Andráši mladší.

Študoval na gymnáziu v Novom Meste pod Šiatrom (Sátoraljaújhely), neskôr právo na univerzite v Pešti. Od septembra 1845 bol župným sudcom v Zemplínskej stolici. V roku 1847 bol poslancom Zemplínskej stolice na uhorskom sneme, kde podporoval politické aktivity Lajosa Kossutha. V apríli roku 1848 bol palatínom Štefanom Habsburský vymenovaný za zemplínskeho župana. Bol aktívnym účastníkom revolúcie v rokoch 1848 – 1849, stal sa veliteľom revolučnej národnej gardy a pobočníkom generála Artúra Görgeia. Zúčastnil sa bitky pri Pákozde i výpravy na Viedeň v októbri 1848. Isté obdobie (máj–august 1849) bol vyslancom uhorskej revolučnej vlády Bertalana Szemereho v Istanbule. Po porážke uhorských vojsk v revolúcii emigroval do zahraničia (žil prevažne v Paríži a v Londýne). Za účasť v revolúcii bol rakúskymi úradmi odsúdený na trest smrti a v neprítomnosti (in effigie) popravený.

V roku 1858 bol amnestovaný a vrátil sa do Uhorska. V roku 1861 sa stal poslancom uhorského snemu, v roku 1865 bol jeho podpredsedom. Bol prívržencom a spolupracovníkom Ferenca Deáka a jeho Deákovej strany, ktorej hlavným programom bola realizácia politického a štátneho vyrovnania sa s rakúskou časťou Habsburskej monarchie. Spolu s Deákom sa najviac zaslúžil o úspešné rakúsko-uhorské vyrovnanie. V novej dualistickej monarchii sa stal prvým uhorským ministerským predsedom (do roku 1871). V roku 1868 podporil a pripravil aj uhorsko-chorvátske vyrovnanie, ale odmietal pokusy o vyrovnanie s českými krajinami alebo Haličou. V roku 1868 bol aj členom národnostného výboru uhorského snemu, ktorý pripravil národnostný zákon schválený v roku 1868.

V marci 1869 Andráši delegácii Novej školy slovenskej sľúbil zriadiť slovenské školy a umožniť prístup Slovákom do vyšších úradov. Jeho vláda tvrdo postupovala proti robotníckemu hnutiu a v roku 1871 rozpustila Všeobecný robotnícky spolok (jeho predstavitelia boli súdení v tzv. vlastizradnom procese).

V zahraničnej politike bol stúpencom a realizátorom protiruskej orientácie, pretože mal obavy z možnej podpory Ruska slovanským národom v monarchii a na Balkáne. Neskôr ako minister zahraničných veci presadzoval diplomatickú a vojenskú orientáciu na Nemecko. Bol jedným z organizátorov diplomatického Berlínskeho kongresu v roku 1878, na ktorom bola riešená najmä otázka usporiadania na Balkánskom polostrove po rusko-tureckej vojne v rokoch 1877 – 1878. Na kongrese bola k Rakúsko-Uhorsku pričlenená Bosna a Hercegovina. Jej obsadenie ale prebiehalo vojenskou cestou, čo Andrášimu jeho politickí odporcovia tvrdo vyčítali. Napokon v roku 1879 z postu ministra zahraničných vecí rezignoval. Zomrel počas liečebného pobytu v chorvátskej Opatiji. Pochovaný je spolu s manželkou v rodinnom mauzóleu v Trebišove.

Bol nositeľom veľkokríža Radu sv. Štefana, španielskym grandom I. triedy a rytierom Rádu zlatého rúna. Od roku 1871 bol ministrom pri osobe panovníka a neskôr skutočným tajným radcom. Od roku 1876 bol aj riadiacim členom Uhorskej akadémie vied, od roku 1888 bol jej čestným členom.

Andráši bol autorom početných článkov v uhorskej, francúzskej, nemeckej a anglickej tlači. Jeho prejavy boli súborne publikované po jeho smrti.

Galéria

• 
  Rodový erb
• 
  Július Andráši (v strede v modrej uniforme) ako minister zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska na Berlínskom kongrese dňa 13. júla 1878
• 
  Mauzóleum v Trebišove, miesto posledného odpočinku Júliusa Andrášiho, jeho manželky Kataríny Kendefiovej a ich syna Teodora Andrášiho (1857 – 1905)
• 
  Július Andráši v roku 1848
• 
  Maľba Júliusa Bencúra

Literatúra

• Slovenský biografický slovník I A – D. Martin : Matica slovenská, 1986. 583 s. S. 59.
• LÖRINČÍKOVÁ, Silvia: Július Andráši : rakúsko-uhorské vyrovnanie a jedna politická kariéra. In: Historická revue, roč. XXVIII, 2017, č. 3, s. 38 – 43.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Július Andráši (1823)

 Externé odkazy

• Záznam o narodení a krste v matrike – farnosť Košice; pokrstený ako Julius Carolus Andrassÿ