Ján Langoš
From Wikipedia, the free encyclopedia
Ing. Ján Langoš (* 2. august 1946, Banská Bystrica – † 15. jún 2006) bol slovenský fyzik, politik a zakladateľ Ústavu pamäti národa.[1]
| Ján Langoš | |
| slovenský fyzik, politik a verejný činiteľ | |
 | |
| Narodenie | 2. august 1946 Banská Bystrica, Tretia ČSR |
|---|---|
| Úmrtie | 15. jún 2006 (59 rokov) medzi Turňou nad Bodvou a Drienovcom, Slovensko |
| Známy vďaka | Riaditeľ Ústavu pamäti národa |
| Alma mater | Slovenská vysoká škola technická |
| Profesia | fyzik, politik |
| Manželka | Gabriela Langošová (* 1950) |
| Odkazy | |
| Commons | Ján Langoš |
Životopis
Jeho otec Michal, ktorý po priemyslovke pracoval v Mototechne a za vojny bol aktívny v odboji, sa pod Nízke Tatry priženil z východného Slovenska. Nikto z rodiny nevstúpil do KSČ. Introvertného chlapca od mladosti formoval brat jeho babičky, katolícky kňaz a kanonik Alexander Vajcík. Mladý Ján Langoš ako študent chodieval opravovať turistické chodníky v Tatrách.[2] Študoval na Strednej priemyselnej škole spojovej techniky v Banskej Bystrici (1964), Elektrotechnickej fakulte SVŠT, odbor fyzika tuhých látok (1971). Po ukončení štúdia pracoval ako experimentálny fyzik, technológ[3] v Ústave technickej kybernetiky (ÚTK) Slovenskej akadémie vied. Pracoval tam ako odborník na vývoj a testovanie integrovaných obvodov.[4] V rokoch 1982 až 1985 to boli obvody pre komunikačné rozhrania mikropočítačov a pod jeho vedením bol vyvinutý a v roku 1989 vyrobený prototyp 32-bitového mikroprocesora s redukovanou množinou inštrukcií (RISC).[5] Podľa Jozefa Mikloška bol ÚTK, pod vedením akademika Ivana Plandera, liahňou disidentov tajnej cirkvi, pracovali tam kresťanskí aktivisti ako František Mikloško, Rudolf Fiby, Marián Vajteršic, Ondrej Sýkora, Mária Lucká, Peter Václavík, Marián Gula a ďalší.[3]
Angažoval sa v disente, spolu s Jánom Čarnogurským vydával samizdat Bratislavské listy (1988 – 1989), v roku 1987 spoluvydával samizdatový časopis Fragment[6] , časopis K (1986 – 1987 so Šimečkom a Budajom[7], neskôr Fragment K, ktorý potom vydávali Šimečka, Oleg Pastier, Jirko Olič a Ivan Hoffman). Podieľal sa aj na tvorbe časopisov Kontakt (1981 – 1983) a Altamira'[1]'[7] (1983 – 1985 v spolupráci s Borisom Lazarom a Martinom Kleinom). ŠtB ho v tomto období rozpracovávala v akcii s krycím menom „Lukeš“.[1]
Po Nežnej revolúcii sa stal v roku 1990 podpredsedom Snemovne ľudu Federálneho Zhromaždenia, neskôr (1990 – 1992) pôsobil ako minister vnútra ČSFR, 1994 – 2002 poslanec NR SR.[1] V roku 1992 zriadil v Prahe úrad, ktorý sa začal venovať zločinom bývalej ŠtB.
V roku 1994 sa dostal do parlamentu na kandidátke KDH za SKOI. Od roku 1995 do 2000 zastával funkciu predsedu Demokratickej strany. Poslancom NR SR bol do roku 2002. V máji 2003 sa stal zakladateľom Ústavu pamäti národa a do svojej smrti pôsobil ako predseda jeho Správnej rady.[8][9]
Bol predkladateľom a spoluatorom zákonov a právnych noriem, „Zákona o slobodnom prístupe k informáciám“ a „Zákona pamäti národa“.[10][11][12] Poslanec mestského zastupiteľstva v Bratislave a predseda výboru pre ochranu verejného poriadku, 1993 zakladateľ Stálej konferencie občianskeho inštitútu (SKOI), zakladajúci člen M.E.S.A. 10.[13]
15. júna 2006 tragicky zahynul pri autonehode medzi obcami Turňa nad Bodvou a Drienovec, keď vo vysokej rýchlosti narazil do vozidla Multicar plne naloženého štrkom.[14]
Ocenenia
- V roku 1990 ďakovný list z Izraela. Langoš bol signatárom vyhlásenia k deportácii Židov zo Slovenska z roku 1987.
- 17. novembra 2007 na budove, kde vtedy sídlil ÚPN (Námestie SNP), bola odhalená jeho busta. Dnes je umiestnená pred budovou.[15]
- V roku 2009 mu bola udelená Cena Václava Bendu (in memoriam).[16]
- Dňa 15. júna 2013, pri výročí jeho smrti, bol v Banskej Bystrici odhalený pamätník v Centre nezávislej kultúry – Záhrada. Pamätník pozostáva zo žulového stola s kartovou hrou solitaire, ktorá odhaľuje Langošove pôsobenie.[17]
Referencie
Literatúra
Iné projekty
Externé odkazy
Wikiwand - on
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.