From Wikipedia, the free encyclopedia
Blahoslavený Ján Havlík (* 12. február 1928, Dubovce – † 27. december 1965, Skalica)[1] bol slovenský seminarista a člen rádu lazaristov.[2] Začiatkom 50. rokov bol vo vykonštruovanom procese odsúdený na desaťročný trest odňatia slobody, v ďalšom procese mu bol vymeraný ešte rok navyše. Fyzické trýznenie vo vyšetrovacej väzbe a kruté podmienky počas 11 rokov vo väzení (aj pri práci v uránových baniach v okolí Jáchymova) mu zničili zdravie.[1] Zomrel vo veku 37 rokov na následky mučenia komunistickým režimom.
| Blahoslavený Ján Havlík | |
| seminarista, člen rádu lazaristov a mučeník | |
 | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Narodenie | 12. február 1928 Dubovce, Prvá ČSR |
| Úmrtie | 27. december 1965 (37 rokov) Skalica (mesto), Česko-Slovensko |
| Rehoľník | |
| Rehoľa | Misijná spoločnosť svätého Vincenta de Paul |
| Vstup | august 1949 |
| Svätec | |
| Blahorečenie | 31. august 2024 František prostredníctvom pápežského legáta Marcella Semerara Šaštín-Stráže |
| Atribúty | väzenský odev |
| Sviatok | 12. február (spomienka) |
V júni 2013 sa začalo skúmanie jeho možného blahorečenia.[3] Pápež František vydal 14. decembra 2023 dekrét o Havlíkovej mučeníckej smrti a o jeho zaradení do zoznamu blahoslavených.[4] Blahorečený bol 31. augusta 2024 v Šaštíne.[5][6] Jeho relikvie sú uložené v kostole sv. Vincenta de Paul v Bratislave.[7] Svätý Otec František určil deň jeho liturgickej spomienky na 12. február.[8] Je prezývaný aj ako mučeník vernosti.[9][10]
Ján Havlík sa narodil ako najstarší zo štyroch detí (jedným z jeho súrodencov bola Mária, vyd. Tokošová).[11] Rodina bola veľmi chudobná. Jeho rodičia boli veriaci ľudia, ovplyvnila ho aj jeho teta Angela, ktorá bola rehoľníčkou. Havlík chodil osem kilometrov pešo do školy v Holíči. K rádu Vincentínov inklinoval pravdepodobne pod vplyvom jeho tety Angely, ktorá bola členkou Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul.[12]
V roku 1943 sa v Banskej Bystrici stal žiakom apoštolskej školy Misijnej spoločnosti sv. Vincenta z Pauly.[12] Pri povstaní v auguste 1944 boli žiaci najprv premiestnení do Trnavy, potom odišli domov.[12] Po skončení vojny sa Ján vrátil do Banskej Bystrice, aby dokončil štúdium na Gymnáziu Andreja Sládkoviča. V máji 1949 zložil maturitu a následne chcel vstúpiť do kňazského semináru. Keďže ten bol však ovládaný Komunistickou stranou a neuznávaný Svätou stolicou, Ján vstúpil koncom augusta do vincentínskeho noviciátu a rozhodol sa študovať teológiu tajne.[1]
O rok neskôr, v máji 1950, bol Havlík spolu s ostatnými novicmi násilne odvezený z apoštolskej školy do „preškoľovacieho ústavu“ v obci Kostolná. Nasledovali nútené práce pri stavbe Priehrady mládeže v Nosiciach, kde musel zostať do augusta 1950. Našiel si potom podnájom v Nitre a popri zamestnaní pokračoval v štúdiu teológie.[12][13]
Dňa 29. októbra 1951 vtrhli do podnájmu ozbrojené sily ŠtB, Havlík a jeho spolubývajúci boli zatknutí.[12] Vo vyšetrovacej väzbe, kde bol podrobený mučeniu, zostal 15 mesiacov.[1]
| „ | Mojím konečným cieľom bolo stať sa kňazom. Riadil som sa podľa svedomia. Viac k tomu nemám čo dodať! | “ |
| – z obhajoby Jána Havlíka[14] | ||
Vo februári 1953 bol v Nitre v rámci procesu Štefan Krištín a spol. odsúdený za vlastizradu na 10 rokov väzenia, keďže bol podľa vyšetrovateľov tajným vatikánskym agentom.[14] Bol prevezený do pracovného tábora Rovnosť pri Jáchymove, kde pracoval v uránových baniach.[1] V roku 1955 si zlomil členok a neskôr ho operovali na pruh.[12]
V závere leta 1958 bol obžalovaný druhýkrát pre misijnú službu spoluväzňom (Havlík rozdával spoluväzneným drobné čiastočky Eucharistie, ktoré boli zabalené v cigaretových papierikoch). Čakala ho vyšetrovacia väzba v Ruzyni. Pri súdnom procese mu bol trest navýšený o ďalší rok. V snahe zlomiť ho bol potrestaný aj pobytom v priestorovo malej samotke.[12] Jeho zdravotný stav bol však už v roku 1960 natoľko zlý, že musel byť prevezený do väzenskej nemocnice vo Valdiciach. Po niekoľkých mesiacoch bol premiestnený do väzenskej nemocnice v Ilave.[13] Tam už však vôbec nebol schopný fyzicky pracovať.[12] Havlík žiadal o udelenie milosti, žiadosť však bola zamietnutá.[14]
V októbri 1962 bol síce prepustený na slobodu, ale s podlomeným zdravím, na ktorom sa vážne podpísalo fyzické trápenie i psychické stresy. K tomu sa pridali finančné problémy, pretože mu bol vymeraný dôchodok vo výške len 407 korún a neskôr mu bol znížený na 300 korún mesačne (priemerný vtedajší plat bol zhruba 1350 korún). Ján sa proti tomuto konaniu odvolal a dožadoval sa nápravy. Oznámili mu však, že rozsudkom z roku 1953 prišiel o svoje občianske práva po dobu desiatich rokov, ktoré však začali plynúť až po jeho prepustení z väznice.[12] Z tohto dôvodu bol závislý na pomoci rodičov.
Koncom roka 1965 bol opätovne hospitalizovaný. Z nemocnice ho prepustili na Štedrý deň. Keď sa o dva dni neskôr, 27. decembra, po rannej sv. omši rozhodol vyhľadať lekára, začal kolabovať uprostred Skalice.[1][12] Vysilený sa opieral o popolnicu.[15] V tom okamihu ho našiel gynekológ MUDr. Barát, ktorý vynášal popol.[12] S pomocou okoloidúceho ho preniesli do lekárovho domu, kde zomrel vo veku 37 rokov.[1][16][12]
Iniciátorom procesu skúmania možného Havlíkovho blahorečenia bol Augustín Slaninka na popud Antona Srholca.[14]
V nedeľu 9. júna 2013 sa začal proces blahorečenia Jána Havlíka,[3] ktorý v Skalici otvoril bratislavský arcibiskup a metropolita Mons. Stanislav Zvolenský.[12][15] Vicepostulátorom procesu bol Emil Hoffman.[12] Diecézna fáza procesu blahorečenia sa skončila 24. februára 2018 v Kostole sv. Vincenta de Paul v Bratislave.[17] Jeho prípad bol so súhlasom pápeža Benedikta XVI. skúmaný ako mučenícka smrť (aj keď ho priamo niekto nezabil, zomrel na následky systematického týrania a mučenia).[12]
Pápež František vydal 14. decembra 2023 dekrét o jeho mučeníctve in odium fidei (z nenávisti k viere).[4][18] Pred slávnosťou boli 7. júla 2024 exhumované časti telesných pozostatkov, ktoré sú z pohľadu Katolíckej cirkvi relikviami.[11]
Za blahorečeného ho v sobotu 31. augusta 2024 v Šaštíne vyhlásil pápežský legát Marcello Semeraro, prefekt Dikastéria pre kauzy svätých.[5][19] Na slávnosti sa podľa organizátorov zúčastnilo približne 13-tisíc veriacich, 370 kňazov a okolo 30 biskupov vrátane apoštolského nuncia Nicola Girasoliho.[20][21]
Po prečítaní apoštolského listu Svätého otca o zaradení Havlíka do zoznamu svätých, čím sa mu povoľuje verejná úcta, (pričom dňom jeho liturgického uctievania je 12. február)[19] boli k oltáru prinesené mučeníkove relikvie.[21] Sú umiestnené v relikviári v podobe 90-kg bronzového diamantu,[22] ktorý má symbolizovať tvrdosť a nepoddajnosť mučeníka,[23] pričom prepínateľná PDCL fólia umožňuje náhľad do vnútra relikviáru.[7]
Po blahorečení boli relikvie uložené v kostole sv. Vincenta de Paul v Bratislave v novovytvorenej kaplnke bl. Jána Havlíka.[11][7] V nej je nainštalovaných 11 vertikálnych prvkov symbolizujúcich rovnaký počet strávených rokov vo väzení, pričom každý prvok má 365 cm ako dní v roku.
| „ | Štrnásť napojení na kovových častiach pripomína počet rokov, na ktoré bol Janko pôvodne odsúdený. Pripomínajú pevnosť jeho charakteru a ušľachtilosť, ktorú priniesol do náročného prostredia jáchymovských lágrov. Keďže autori chceli vyjadriť to, že Janko dosiahol svätosť utrpením vo väzení a hlavne v uránových baniach, kamenný pás bude mať drsnejší povrch, aby sprítomňoval tvrdosť podzemného prostredia. Na kamennom páse bude umiestená rozlomená kovová reťaz a na jeho vrchole kríž. | “ |
| – o symbolike výzdoby v kaplnke bl. Jána v Bratislave[7] | ||
Ako prípravu na túto udalosť boli v marci 2023 vydané litánie k Jánovi Havlíkovi ako aj modlitba k tomuto budúcemu blahorečenému.[24] Ku augustovej slávnosti a na prípadné liturgické spomienky bola vydaná pieseň Misionár Božej lásky od pesničkára Petra Janků.[25] Počas prinášania relikvií blahoslaveného zaznel aj skomponovaný liturgický hymnus k Jánovi Havlíkovi z pera Daniela Heviera, ktorý sa venuje viacerým zásadným momentom zo života svätca.[26] Hudbu k nemu skomponoval organista Marek Cepko.[26]
Miesta, kde sú relikvie umiestnené:
Vincentín Augustín Slaninka a Helena Sláviková vydali o Jánovom živote rozhlasovú hru.[12]
V máji 2024 bol predstavený dokumentárny film Na ceste k dokonalosti od Branislava Valka a jeho dcéry Barbory Hrabajovej.[18]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
