From Wikipedia, the free encyclopedia
Heinkel He 219 Uhu („Výr skalný“) bolo nemecké dvojmotorové nočné stíhacie a viacúčelové lietadlo, používané od druhej polovice druhej svetovej vojny, ktoré zahŕňalo množstvo konštrukčných inovácii a malo zasiahnuť proti nočným náletom RAF a USAF na Nemecko.
Firma Ernst Heinkel AG bola jednou z najväčších a najskúsenejších leteckých firiem v produkcii bojových lietadiel v hitlerovskom Nemecku. V polovici roku 1940 v hlavnej kancelárii v Rostocku bolo vytvorených viacero projektov, z ktorých jeden bol Projekt 1064. Bol to multifunkčný stíhač, útočné, prieskumné a dokonca aj torpédové lietadlo. Zahŕňalo veľa nových zlepšení, ako napr. pretlakový kokpit s tandemovým sedením v tvare hadej hlavy, hornoplošné usporiadanie, motory podvesené pod krídlami vo veľkých krytoch, ktoré tiež ukrývali podvozok; dvojité chvostové plochy a diaľkovo ovládané strelecké lafety pre vlastnú obranu.
Dizajn presne zodpovedal potrebám Luftwaffe, no úrad pre dlhodobé plánovanie Luftwaffe podozrivo nejavil záujem. Projekt 1064 bol prijatý negatívne, pretože sa zdal byť príliš inovatívny. „Americký“ štýl trojkolesového podvozku zaťahovaného do prednej časti trupu bol nenávidený, a Heinkel mal dokonca trúfalosť vybrať pre projekt motor Daimler-Benz DB 603, veľkú a silnú pohonnú jednotku, ktorá, rovnako ako aj celý jeho projekt, vôbec nebola oficiálne vyžiadaná, preto nad ním visel „mrak“ . Projekt 1064 bol odložený a upadol do zabudnutia.
Vedúc osamelý boj o vybudovanie životne dôležitej armády nočných stíhačov Luftwaffe bol pod veľkým tlakom generál nočných stíhačov Josef Kammhuber. Sústavne zlyhával vo svojej snahe získať skutočnú nočnú stíhačku určenú priamo pre tento účel, no nakoniec sa mu podarilo vybaviť rozhovor s Hitlerom. Miestnosť opustil s plnými mocami oprávňujúcimi ho vetovať rozhodnutia svojich protivníkov, čoho výsledkom v októbri 1941 bolo podpísanie vývojového kontraktu na projekt 1064 ako Heinkel He 219. Kammhuber bol oslnený potenciálom tohto dizajnu počas svojej návštevy Rostocku, a považoval to za nočnú stíhačku presne podľa svojich kritérií. V tom istom čase získal Focke-Wulf kontrakt na nočný stíhač, ktorým bol Ta 154, nazvaný „Moskito“ s drevenou konštrukciou, no nikdy nedosiahol väčšie rozšírenie vo výzbroji Luftwaffe.
V originálnom Heinkelovom dizajne boli spravené len drobné zmeny, pričom si zachoval svoje lafety s kanónmi 13 mm (0.51 in) MG 131 nad a za zadnou časťou trupu, a taktiež nosnosť 2000 kg bômb. Prednú palebnú sféru zabezpečovali dva 15 mm kanóny MG 151, zabudované v koreňoch krídel, a dva 20 mm kanóny MG 151/20, alebo jeden ťažký kanón kalibru 30 mm MK 103 vo ventrálnej časti. Základný prototyp bol účinný stroj, so silnými klapkami so slotmi. Do kokpitu sa vstupovalo po zaťahovacom rebríku a pilot a operátor radaru sedeli otočení chrbtom k sebe. Kokpit bol bohato zasklený a poskytoval vynikajúci rozhľad na všetky strany. Guľomet MG 131 kalibru 13 mm (0.51 in) poskytoval ochranu zadnej polosféry. V strede trupu boli tri nádrže s objemom 2 600 litrov.
Prototyp He 219 V1 sa prvýkrát vzniesol 15. novembra 1942 a predviedol vynikajúcu ovládateľnosť a výkon. Jediným problémom zostala bočná stabilita, tento problém bol odstránený na treťom prototype zväčšením chvostových plôch a predĺžením trupu. Potom sa začal komplexný proces experimentovania s výzbrojou a výbavou. Už počas vojny RLM žiadalo, aby paleta typov bola zjednodušená, pretože prototypy lietali s 29 rozličnými druhmi výzbroje. Kvôli opakovaným náletom na Rostock v marci a apríli 1942, ktoré prakticky zničili všetky nákresy He 219, premiestnili výrobu do Schwechatu pri Viedni, trupy boli dodávané z továrne Mielec v Poľsku. Opozícia vedená generálom poľným maršalom Erhardom Milchom opakovane zdržovala akúkoľvek výrobu lietadla, ktoré hociktorý nestranný pozorovateľ musel považovať za vynikajúce lietadlo.
V auguste 1942 Kammhuber urgoval Heinkela aby myslel na to, že do 1. apríla 1943 má byť letka vybavená týmito lietadlami, no v tom čase bolo dokončených zatiaľ len 5 prototypov. V prvom týždni roku 1943 sa tretí prototyp He 219 zúčastnil simulovaného súboja s Junkers Ju 188 (typom, ktorý Erhard Milch favorizoval ako novú nočnú stíhačku), ktorý viedol k úplne neobjektívnemu hodnoteniu RLM, ktorý zdôrazňoval všetky nedostatky He 219 a vynechal nadšené hodnotenia testovacích pilotov. Bola dokonca navrhnutá alternatíva v podobe stíhačky Messerschmitt Bf 110 na pozíciu nočného stíhača. Avšak aj napriek tomu Heinkel dostal objednávku na výrobu 127 kusov He 219.
25. marca 1943 sa uskutočnil komplexnejší simulovaný súboj medzi He 219,(pravdepodobne V4 s radarom FuG 212 Lichtenstein C-1), pilotovaným gruppenkommanderom I/NJG 1, majorom Wernerom Streibom, a Junkers Ju 88S a Dornierom Do 217N. Dornier sa čoskoro vzdal boja, ale Junkers bol pilotovaný slávnym Wiktorom von Lossberg z technického štábu. Aj napriek tomu aký bol von Lossberg pilot, musel uznať porážku od He 219, ktorý sa odvtedy volal „Uhu“(sova). Prvé predsériové He 219A-0 bol dodaný koncom mája 1943 ako podtyp He 219A-0/R1 a R2, ktoré pod trupom ukrývali buď 4 delá MK 108 alebo 4 MK 103. Oboje boli kalibru 30 mm, ale MK 108 bola kompaktná zbraň, vážiaca 59 kg,oproti MK 103, ktorá vážila 145kg a mala neuveriteľnú silu.
Zbrane v krídlach zvyčajne pozostávali z MG 151/20. Pilot mal ovládaciu páku s dvoma vidlicami, čiastočne aby mohol používať obe ruky a čiastočne preto, že obsahovala viac spínačov a spúští zbraní. Zbrane boli ovládané pravou rukou, vrchná spúšť pre zbrane v trupe a predná pre zbrane v krídlach. Ďalším inovatívnym prvkom v He 219A-0 boli vystreľovacie sedačky pre oboch pasažierov, použité po prvýkrát na svete. Nad kokpitom sa tiahla anténa MF rádia na každú zo smeroviek, no to nepredstavovalo pri núdzovom opúšťaní lietadla žiaden problém. V skutočnosti Heinkel prebehol svoju dobu, keďže už myslel na He 219 poháňané prúdovým motorom. To vysvetľovalo aj použitie podvozku zaťahovaného do nosu lietadla.
Prvé dodávky smerovali do I/NJG 1 vo Venlo na holandskej hranici, kde sa Streib odhodlal ukázať čo He 219 dokáže. Tento He 219 mal radar C-1, ktorý nahradil FuG 202, a používal rovnaké dipólové antény naladené na frekvenciu 490 MHz, s dvomi displejmi ktoré ukazovali plánovaný a priamy smer. Prvá bojová misia bola uskutočnená samotným Streibom s navigátorom Pischerom v noci z 11. na 12. júna 1943 v stroji He 219A-0 s imatrikuláciou G9+FB. Misia sa skončila impozantne pre Uhu, ktoré zostrelilo 5 ťažkých bombardérov RAF. Avšak pri návrate Streib sa úplne poplietol pri pristávaní kvôli zaroseným sklám. Vidiac temné svetlá na pristávacej ploche na poslednú chvíľu sa rozhodol dvihnúť na plné klapky v príliš vysokej rýchlosti, a tak sa klapky pod náporom vzduchu obrátili opačne. Lietadlo tvrdo dopadlo na plochu a rozbilo sa, ale obaja muži vyviazli bez škrabanca.
Keď sa o tom dopočul Erhard Milch, povedal: „Možno by bol Streib dosiahol rovnaký počet zostrelov aj na hociktorom inom lietadle“. No v ďalších dňoch tieto nevyzreté stroje pri ďalších šiestich misiách zostrelili 20 bombardérov RAF a z toho 6 typu De Havilland Mosquito. Nikdy predtým sa nepodarilo v noci žiadne Mosquito zachytiť, a tento fakt nemohol ignorovať ani Milch. Hlavným problémom bolo, že napriek montážnej linke v Schwechate a v Rostocku a tretej, ktorá sa budovala v Oranienburgu, Heinkelova obrovská sieť tovární jednoducho nemohla dodať He 219. Bolo to čiastočne kvôli obrovskému množstvu subvariant, z ktorých mnohé sa stretli s oficiálnou kritikou. Tiež to bolo spôsobené nedostatkom dôležitých súčastí, hlavne motorov. Zatiaľ čo oficiálny plán bol 100 strojov mesačne, v skutočnosti ich nikdy nebolo vyrobených viac než 12 mesačne.
Do polovice roku 1944 predstavitelia RLM mali dosť času na to, aby zistili, že kampaň proti „Uhu“ bola zavádzajúca. Samotný Milch bol už preč, výroba bola odvtedy pod sériou diktátov od Alberta Speera. Jedným z nich, Notprogramm (pohotovostný program) z 1. novembra 1944, prakticky zastavil výrobu všetkých lietadiel, okrem prúdových a jednomotorových stíhačiek. Preto sa He 219 nevyrábal vo veľkých množstvách aj keď to bolo možné. Lietadlami He 219 nebola okrem I/NJG 1 vybavená žiadna jednotka, niekoľko sa ich síce dostalo aj k iným jednotkám ( II/NJG 1, NJGr 10, Erg./JG 2 a NJSt 'Finnland' a Norwegen) ale bol to len zanedbateľný počet. Do júna 1944 I/NJG 1 mala 20 ks He 219, takmer celú vtedajšiu produkciu typov He 219A-2 a He 219A-5. V tomto čase Mosquitá RAF už neslúžili len ako sprievodné ale aj ako stíhacie a tak počty He 219, ktoré sa nevrátili zo svojich misií prudko narastali.
V januári 1945 I/NJG 1 bola vybavená celkovo 64 kusmi a celkový počet dodávok všetkých verzií dosiahol 268, plus asi 20 vývojových strojov, ktoré boli dokončené priamo poľnými jednotkami, tak aby vyhovovali operačnému štandardu a 6 kusov dokončených I/NJG 1 za pomoci náhradných dielov a častí.
Takže, ako by bolo možné posúdiť toto kontroverzné lietadlo? Nie je pochýb, že ak by bol vyvinutý skôr a vo viacerých verziách, bol by mal rovnaký efekt ako napríklad britský Mosquito. Množstvo jednotlivých typov zriedilo snahu o sériovú výrobu a opakované zlyhanie Daimler-Benz-a a Junkersa dodať motory znemožnili konštrukciu vylepšených verzií, ktoré by mohli udržať He 219 na fronte. Názory na toto lietadlo sa rozchádzajú.
Podľa Gebharda Adersa (autora Geschichte der deutschen Nachtjägd) He 219 nikdy nedosiahol hodnoty uvádzané v manuáloch. S takmer plnými nádržami a plnou výzbrojou sa nedokázal dostať vyššie než 8 000 m. S radarom FuG 202 Lichtenstein a tlmičom plameňov sa maximálna rýchlosť znížila na 500 km/h v tejto výške. Na druhej strane Aders uvádza, že He 219 bolo jediné nemecké nočné stíhacie lietadlo, ktoré mohlo stúpať aj s jedným motorom a dokonca pristáť na viacero pokusov. Aj napriek tomu všetkému najslávnejší z testovacích pilotov, kapitán E. M. 'Winkle' Brown, ktorý pilotoval viacero koristných He 219, napísal v Air international, že tento typ bol nadhodnotený: „Trpel tou najhnusnejšou vlastnosťou, ktorú môže dvojmotorové lietadlo mať – nemal dostatočný výkon. Tento nedostatok robil zo štartu a pristávania kritický manéver, v prípade zlyhania motoru pristávanie s jedným motorom bolo rovnako kritické.“
Tieto nedostatky vo výkonoch sú ešte prekvapivejšie ak si uvedomíme, že Daimler – Benz DB 603 bol najväčší z 12-valcových motorov používaných Luftwaffe, s kubickou kapacitou o 65% väčšou než Rolls-Royce Merlin. Problém tkvel v raste váhy použitých systémov a vybavenia s ktorými bol Uhu naložený, takže typicky He 219A-7 napríklad vážil prázdny viac než hociktorý nočný Junkers Ju 88 a viac než plne naložený Mosquito.
He 219 V-1/V2
He 219 V3/V4/V5/V6
He 219A-0
He 219 A-1
He 219A-2
He 219A-3
He 219A-4
He 219A-5
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Heinkel He 219Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
