Felipe González

Felipe González Márquez (* 5. marec 1942, Sevilla) je španielsky politik, dlhoročný generálny tajomník hlavnej španielskej ľavicovej strany Španielska socialistická robotnícka strana (1974 – 1997) a tretí predseda vlády od španielskeho prechodu k demokracii (1982 – 1996).

O španielskom moreplavcovi a kartografovi pozri Felipe González de Ahedo.

Felipe González
Predseda vlády Španielska
V úrade 1. december 1982 – 4. máj 1996
Leopoldo Calvo-Sotelo José María Aznar
Biografické údaje
Rodné meno	Felipe González Márquez
Narodenie	5.3.19425. marec 1942 (82 rokov) Sevilla, Španielsko
Politická strana	Španielska socialistická robotnícka strana
Alma mater	Universidad de Sevilla
Profesia	právnik
Vierovyznanie	Rímskokatolícka cirkev
Rodina
Manželka	María del Carmen Julia Romero y López (1969 – 2008) Mar García Vaquero (2012 – )
Deti	3
Odkazy
Felipe González na felipegonzalez.es
	Felipe González (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Život a kariéra

Počas štúdií práv v Seville sa González zapojil najprv do kresťansko-demokratického, neskôr socialistického odboja proti režimu generála Franka, za čo bol roku 1971 zatknutý. Bol jednou z hlavných postáv pri obnove Španielskej socialistickej robotníckej strany roku 1974. Postupne sa mu podarilo presadiť vo vnútri strany opustenie marxistických pozícii a prechod k sociálne-demokratickému kurzu.

González bol ministerským predsedom 13 a pol roka a je tak jednou z najdlhšie vládnucich osôb v novodobej histórii Španielska. Pod jeho vedením sa strane PSOE podarilo dvakrát po sebe získať absolútnu väčšinu v španielskom 350 člennom Kongrese: 202 mandátov (48,1 % hlasov) v historickom víťazstve v roku 1982 a 184 v roku 1986; v roku 1989 potom získali jeho socialisti presnú polovicu, tj. 175 kresiel.

V roku 1993 stratila PSOE absolútnu väčšinu a musela utvoriť koalíciu s katalánskou stranou Convergència i Unió; v roku 1996 potom socialistov porazila Aznarova Ľudová strana. Do následujúceho roku bol González lídrom opozície.

Od roku 2000 bol poslancom španielskeho Kongresu, kde sa však pre iné aktivity stal chronickým absentérom, a preto sa z aktívnej politiky stiahol. V roku 2007 bol potom na samite EU menovaný predsedom tzv. Reflexnej skupiny (alebo „rady múdrych“), ktorej poslaním je formulácia vízií EU v dlhšom časovom horizonte.^[1]

Roku 1993 obdržal González Cenu Karola Veľkého.^[2]

Bibliografia

• 1982: Un discurso ético
• 1997: El Socialismo
• 2001: El futuro no es lo que era (spoluautor Juan Luis Cebrián)
• 2003: Memorias del futuro