emeritný arcibiskup košický From Wikipedia, the free encyclopedia
Mons. Alojz Tkáč (* 2. marec 1934, Ohradzany – † 23. máj 2023, Košice)[2] bol slovenský duchovný, emeritný arcibiskup košickej rímskokatolíckej arcidiecézy a taktiež nositeľ Diamantovej Jánskeho plakety za dobrovoľné darcovstvo krvi za darovanie 100 krát.
| Alojz Tkáč | ||||||||
| I. emeritný košický arcibiskup | ||||||||
 v Dóme svätej Alžbety v roku 2019 | ||||||||
| ||||||||
| Štát pôsobenia |  Česko-Slovensko Slovensko | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Funkcie a tituly | ||||||||
| Arcibiskup-metropolita košický | ||||||||
| 2. júl 1995 – 4. jún 2010 | ||||||||
| ||||||||
| Biskup košický | ||||||||
| 14. február 1990 – 2. júl 1995 | ||||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Narodenie | 2. marec 1934 Ohradzany, ČSR | |||||||
| Úmrtie | 23. máj 2023 (89 rokov) Košice, Slovensko | |||||||
| Svätenia | ||||||||
| Cirkev | rímskokatolícka | |||||||
| Kňaz | ||||||||
| Kňazská vysviacka | 25. jún 1961 (27 rokov) Dóm svätého Martina v Bratislave Ambróz Lazík apoštolský administrátor trnavskej apoštolskej administratúry | |||||||
| Inkardinácia | Trnavská arcidiecéza | |||||||
| Biskup | ||||||||
| Menovanie | 14. február 1990 (55 rokov) Ján Pavol II. | |||||||
| Konsekrácia | 17. marec 1990 (56 rokov) | |||||||
| Svätiteľ | Jozef kardinál Tomko Prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov | |||||||
| Odkazy | ||||||||
 Alojz Tkáč | ||||||||
Alojz Tkáč sa narodil 2. marca 1934 v Ohradzanoch. Jeho otec bol starosta. Už v detstve sa chcel stať kňazom a „slúžil“ omše pre svojich súrodencov. Pevne sa rozhodol vydať sa týmto smerom na prahu dospelosti.[3] Zmaturoval na Gymnáziu v Humennom v roku 1953. Hneď podal prihlášku do kňazského seminára (Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave). Na štvrtý raz ho prijali v roku 1956. Na kňazskú vysviacku v roku 1961 dostali štátny súhlas, svoje následné primície opisuje takto: „Na primície bolo treba povolenie cirkevného tajomníka, ktorý sa každého primicianta primerane snažil inštruovať, čo má a čo nemá robiť. Nesmeli sme mať sprievod z rodičovského domu do kostola, primičná svätá omša nesmela byť vonku pred kostolom, nech bol kostol akokoľvek maličký. Nesmel byť rozhlas nainštalovaný. A primičná hostina nesmela byť v nejakej verejnej budove, v kultúrnom dome alebo kdekoľvek inde. Hoci už vtedy kultúrne domy boli, bolo to výslovne zakázané.“[3] Po šiestich mesiacoch kňazskej služby musel absolvovať základnú vojenskú službu. Po absolvovaní bol menovaný na post archivára biskupského úradu v Košiciach. Tento úrad vykonával asi 3 roky.
Na schôdzke združenia kňazov kolaborujúcich s komunistickým režimom Pacem in terris dňa 23. októbra 1974 ostro vystúpil proti štátnej správe. Upozornil na hrubé porušovanie ľudských práv, náboženskej slobody, na nedostatky týkajúcich sa práv cirkvi, napr. vo vyučovaní náboženstva, stavaní kostolov a pod.[4][5] Tento jeho prejav sa dostal do zahraničia, zverejnili ho stanice ako napr. Vatikánsky rozhlas, Hlas Ameriky atď. Kvôli tomu Tkáča štyri ráz dlhé hodiny vypočúvali, vyhrážali sa mu, že mu „ukážu, že sa rozpamätá na to,“ no nakoniec podľa jeho slov naňho nesiahli.[3]
Alojz Tkáč o svojom príhovore neskôr povedal „Zdôrazňoval som, že deti, ktoré navštevujú náboženstvo, sú často vylučované z krúžkov, spoločenských podujatí, konkrétne sa to stalo na ZDŠ Škultétyho ul. v Košiciach. Do spoločenských krúžkov deti prijali len vtedy, keď ich rodičia odhlásili z náboženstva. Rodičia týchto detí po celý rok prežívajú kalváriu, sú mučeníci. (...) Povedal som, že sa vytvorila atmosféra strachu a niektorí veriaci tento psychický tlak veľmi ťažko nesú a dochádza i k nervovým poruchám. Veriaci žijú v stálom strachu, že ich niektoré osoby pri náboženských úkonoch uvidia, že sú sledovaní, a potom nesú neblahé spoločenské následky.“[5]
Prejav na stretnutí kolaborantského združenia Pacem in terris nebol jeho prvým zdokumentovaným verejným vystúpením proti režimu. Už z 13. augusta 1973 sa zachoval kádrový záznam cirkevného tajomníka, v ktorom kriticky zhodnotil jeho homíliu, v ktorej poukázal na neobsadenosť diecéz biskupmi.[5]
Tkáča od zavedenia spisu až po jeho archiváciu sledovalo kvantum tajných spolupracovníkov ŠtB a príslušníci ŠtB. Fotili, dokumentovali, spisovali presné časy, miesta stretnutí (486 strán zachovaných dokumentov).[5]
V dôsledku jeho verejného vystupovania proti režimu mu Krajský národný výbor v Košiciach odobral štátny súhlas na výkon pastorácie. Tento zákaz platil od 29. novembra 1975. Tkáč sa odvolal voči odobratiu štátneho súhlasu a informoval cirkevných predstaviteľov o stave cirkvi na Slovensku i o svojej ochote „pre svoju vieru prinášať i obete.“[5]
V čase keď nemohol verejne vykonávať kňazské povolanie, pracoval najprv vo Východoslovenských štátnych lesoch Košice, a potom ako vodič električky v Dopravnom podniku mesta Košice. Riaditeľ dopravného podniku v správe o činnosti vodiča električky Alojza Tkáča 25. júla 1978 napísal: „Patrí medzi najlepších pracovníkov, nevynechal ani jednu smenu, včas podáva hlásenia a pracuje i naviac ak je to potrebné. Ochotne berie i večerné a nočné smeny a rád zastúpi i za iného vodiča, ak ho niekto požiada.“[5]
V týchto rokoch ako prvý v Košiciach získal zlatú Jánskeho plaketu za to, že 41-krát dobrovoľne daroval krv. Preto sa v Košickom večerníku 20. apríla 1978 objavil rozhovor s Alojzom Tkáčom. Dňa 4. mája 1978 bol aj v jednej televíznej reportáži. Táto medializácia nahnevala náčelníka ŠtB: „Vzhľadom k tomu, že ide o reakčného farára rím. kat. cirkvi, považujeme toto konanie redakcie Košického večerníka, rozhlasu a televízie za nevhodné popularizovanie nepriateľskej osoby.“[5]
Alojz Tkáč pre Ústav pamäti národa o svojom pôsobení v čase zákazu povedal: „Sväté omše som neslúžil verejne. Samozrejme, každý deň som slúžil svätú omšu, ale za zatvorenými dverami. Mal som kľúče aj od kostola, predovšetkým od Kostola Krista Kráľa. Potom som slúžil sväté omše nemocným, ku ktorým som chodieval, som im nosil sväté prijímanie. Bolo to dovolené, slúžiť pri nemocných svätú omšu. A samozrejme, že som sa stretával s mladými. Boli to malé skupinky rodín alebo mládeže. Dokonca sme mávali, samozrejme potajomky, duchovné obnovy, zvlášť v soboty. V piatok popoludní, soboty a nedele. Dokonca som mal aj niekoľko skupiniek rehoľných sestier. Dokonca trikrát - štyrikrát v roku som chodil až do Zlatých Moraviec, kde boli sestričky Služobnice Ducha Svätého. Tam som im robil také duchovné obnovy. Takže bol som v kontakte. To neznamená, že keď som bol mimo pastorácie, že som od všetkého dal ruky preč. Je pravda, že verejne som nemohol účinkovať.“[6]
Po vyše siedmich rokoch sa v roku 1983 vrátil do pastorácie ako správca farnosti v Červenici. Pôsobil aj vo farnosti Tuhrina. Od 1. apríla 1985 bola naňho vedená blokovacia karta, ktorá mu znemožňovala vycestovať do zahraničia „z operatívnych dôvodov“.[5]
Po nežnej revolúcii bol menovaný 14. februára 1990 pápežom Jánom Pavlom II. za košického diecézneho biskupa. Biskupskú vysviacku prijal z rúk kardinála Jozefa Tomka 17. marca 1990. Pri príležitosti návštevy pápeža Jána Pavla II. na Slovensku v roku 1995, pápež povýšil diecézu na arcibiskupstvo a Tkáča na jeho arcibiskupa. Arcibiskupské pálium prevzal 2. júla 1995 z rúk pápeža Jána Pavla II. v Košiciach.[7]
Počas svojho úradu spolupracoval na otvorení a udržiavaní Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka a Teologického inštitútu v Spišskom Podhradí, pokračoval v opravovaní košickej katedrály, dal vybudovať diecézny kňazský domov vo Veľkom Šariši a dal opraviť biskupský úrad. 4. októbra 1994 znovu otvoril Kňazský seminár sv. Karola Boromejského v Košiciach, pričom sa začala jeho generálna oprava. Takisto zriadil karmelitánsky kláštor v Košiciach-KVP (posvätený 24. júna 1995), nové farnosti a za 5 rokov sa postavilo dokonca 80 nových kostolov.
Arcidiecézu viedol až po prijatie jeho rezignácie po dovŕšení 76. roku života pápežom Benediktom XVI. Arcibiskup podal rezignáciu už v roku 2009, keď dosiahol 75 rokov, ale pápež mu dovolil zostať vo funkcii ešte 1 rok.[8]
Po emeritizácií Alojz Tkáč aktívne vypomáhal arcidiecéze i svojmu nástupcovi Bernardovi Boberovi. V novembri 2015 bol ako emeritný arcibiskup metropolita so slovenskými biskupmi na „Ad limina apostolorum“ v Ríme.
Tkáč zomrel v utorok 23. mája 2023 v Košiciach vo veku 89 rokov.[9] V pondelok a utorok ráno bola truhla s jeho pozostatkami vystavená verejnosti v košickom Dóme sv. Alžbety.[9] V utorok sa konala pohrebná svätá omša, ktorej predsedal košický arcibiskup-metropolita Bernard Bober.[10] Smútočného zhromaždenia sa zúčastnili aj arcibiskup Ján Graubner, kardinál Dominik Duka, kardinál Stanisław Dziwisz, jágerský arcibiskup Csaba Ternyák, bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský a iní cirkevní hodnostári.[10] Medzi osobnosťami z politického a spoločenského života bol aj bývalý prezident SR Rudolf Schuster. Záverečné prejavy predniesli primátor Košíc Jaroslav Polaček, starostka obce Ohradzany Andrea Kličová, odzneli tiež zaslané kondolencie od pápeža Františka a prezidentky SR Zuzany Čaputovej.[10] Následne boli pozostatky Alojza Tkáča presunuté do vedľajšej kaplnky.[10][11] Podobne ako pri pohrebe Jozefa kardinála Tomka bola rakva uložená do krýpt košickej katedrály bez účasti verejnosti. Poslednú rozlúčku vysielali Rádio Lumen i televízia Lux.[10]
V pravej časti štítu je zlaté zvislé brvno rozdeľujúce štít na pravú 1/3 a ľavé 2/3, prekrížené s vodorovným zlatým brvnom v hornej časti štítu, deliacim štít na hornú 1/3 a dolné 2/3. Prvé pole je červené, v druhom modrom poli tri anjouovské ľalie, v treťom červenom poli strieborný dvojkríž vyrastajúci z prostredného vŕšku modrého dvojvŕšia, štvrté pole je modré. Nad štítom patriarchálny dvojkríž s rukoväťou. Všetko prevýšené arcibiskupským klobúkom.[2]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
