From Wikipedia, the free encyclopedia
Alessandro (Pietro Gaspare) Scarlatti (* 2. máj 1660, Sicília – † 24. október 1725, Rím) bol taliansky barokový skladateľ, zakladateľ neapolskej opernej školy, otec dvoch rovnako slávnych skladateľov Domenica a Pietra Filipa.
Alessandro Scarlatti | |
taliansky barokový skladateľ | |
Narodenie | 2. máj 1660 Sicília |
---|---|
Úmrtie | 24. október 1725 (65 rokov) Rím |
Odkazy | |
Commons | Alessandro Scarlatti |
Scarlatti sa narodil na Sicílii, podľa niektorých prameňov v Trapani, podľa iných v Palerme.
Už ako chlapec sa chcel živiť hudbou, preto odišiel z rodnej Sicílie do Ríma, kde prispôsobil svoje pôvodné priezvisko Scarlata novým pomerom a priženil sa do muzikantskej rodiny.
Spravidla sa uvádza, že bol žiakom Giacoma Carissimiho, ale zrejme musel mať aj nejaké väzby na severné Taliansko, pretože v jeho raných dielach sa dá pozorovať zreteľný vplyv Alessandra Stradellu a Giovanniho Legrenza.
Už ako devätnásťročný mal prvý úspech so svojou operou „Gli Equivoci nel sembiante“ (1679). Opera zaujala bývalú švédsku kráľovnú Kristínu I., ktorá v tom čase žila v Ríme a skladateľa vymenovala za svojho dvorného kapelníka. Venoval jej okrem iného operu „Il Pompeo“ (1683).
Vo februári 1684 sa stal kapelníkom miestokráľa v Neapole. Tu skomponoval celý rad opier v štýle opera seria, ktoré boli mimoriadne obľúbené. Komponoval aj početné oratóriá a hudbu k rozmanitým štátnym príležitostiam.
V roku 1702 Scarlatti Neapol opustil a vrátil sa až keď španielsku nadvládu vystriedala rakúska. Medzitým bol v priazni Ferdinanda III. Medicejského a komponoval opery pre jeho súkromné divadlo vo Florencii. Okrem toho sa stal kapelníkom kardinála Ottoboniho v Ríme a na jeho príhovor aj kapelníkom jedného z najdôležitejších rímskych chrámov, Baziliky Panny Márie Väčšej.
Po krátkom pobyte v Benátkach a Urbine sa vrátil v roku 1708 do Neapola, kde zostal až do roku 1717. Vtedy sa zdalo, že Neapol je už unavený Scarlattiho hudbou a na záver svojho života sa Alessandro vrátil tam, kde jeho hudobná dráha začínala, do Ríma. Tu vytvoril svoje najslávnejšie opery: Telemaco, 1718; Marco Attilio Regolò, 1719 a La Griselda, 1721 a mnoho nádhernej chrámovej hudby.
Poslednou, nedokončenou prácou bola serenáda k svadbe princa Stigliana. Alessandro Scarlatti zomrel v Ríme 24. októbra 1725.
Scarlattiho dielo tvorí dôležitý prechod medzi rano barokovým vokálnym štýlom 17. storočia, ktorého centrom boli najmä Florencia a Benátky a klasickou hudbou 18. storočia, ktorá vyvrcholila Wolfgangom Amadeom Mozartom.
Scarlatti kládol dôraz najmä na hudobnú zložku s využitím árie da capo a lyrickým charakterom melódií bez triviálnych či len tanečných názvukov. Nasledovníkov a žiakov mal nielen v Neapole (Leonardo Leo, Leonardo Vinci, Nicola Porpora), ale po celom Taliansku. Princípom koncertantného poňatia sólového hlasu najmä v kantátach a menších skladbách ovplyvnil aj mladého Georga Friedricha Händela a k žiakom sa na sklonku jeho života počítali aj ďalší nemeckí skladatelia Johann Adolf Hasse a Johann Joachim Quantz.
Scarlatti je autorom viac než 60 opier, z ktorých väčšina náleží k typu opera seria; jeho prvá opera buffa Il Trionfo dell’onore pochádza až z roku 1718. Napísal niekoľko desiatok väčších a cez 700 drobných kantát pre jeden až dva hlasy, so sprievodom čembala prípadne aj dvojice huslí.
Údajne skomponoval cez 200 omší. Z nich však mimoriadnu pozornosť si zaslúži jediná: „Omša na poctu svätej Cecílie“ (1721), ktorá je dôstojným predchodcom veľkých omší Johanna Sebastiana Bacha a Ludwiga van Beethovena.
Inštrumentálnu tvorbu reprezentuje cyklus dvanástich symfónií, čembalové tokáty a sedem sonát pre flautu a sláčiky z roku 1725, ktoré mohli byť určené jeho vtedajšiemu žiakovi Quantzovi.