4. symfónia (Čajkovskij)

Symfónia č. 4 f-mol, Op. 36 je dielo ruského skladateľa Piotra Iľjiča Čajkovského.

Symfónia má štyri vety:

1. Andante sostenuto - Moderato con anima
2. Andantino in modo di canzona
3. Scherzo. Pizzicato ostinato. Allegro
4. Finale. Allegro con fuoco

Zloženie orchestra: pikola, 2 flauty, 2 hoboje, 2 klarinety, 2 fagoty, 4 lesné rohy, 2 trúbky, 3 trombóny, tuba, tympany, triangel, činely, veľký bubon, sláčikové nástroje (1. a 2. husle, violy, violončelá, kontrabasy). Priemerná dĺžka symfónie je 42 minút.

Sériu Čajkovského veľkých skladieb otvára Štvrtá symfónia f-mol, op. 36. Vznikala v ťažkých dobách skladateľovho krátkeho, nevydareného manželstva a zážitky, ktoré zanechali trvalú stopu na skladateľovej psychike, odrazili sa obzvlášť v hudbe tejto symfónie. Čajkovského do manželstva dohnali dva dôvody: jeho homosexualita a pocit viny, ktorý z nej mal. Symfóniu dokončil r. 1878 a venoval „najlepšej priateľke“. Bola ňou dlhoročná skladateľova protektorka, bohatá vdova von Mecková, ktorá mu pod dlhé roky vyplácala stály dôchodok. Čajkovskij ju nepoznal osobne a ani sa nikdy nestretli na jej prianie, bol s ňou iba v živom písomnom styku. V jednom z listov adresovaných von Meckovej je celý programový komentár štvrtej symfónie, ktorú mal mimoriadne rád a pokladal ju za svoje vrcholné dielo. „Pýtate sa“, píše skladateľ, „či moja symfónia má nejaký konkrétny program. Vždy, keď narazím na takú otázku o daktorej symfónii, odpovedám záporne. Je mi naozaj ťažko sformulovať odpoveď. Ako možno vyjadriť tie bezhraničné pocity, ktoré ma napĺňajú, keď píšem inštrumentálne dielo, čo ináč nemá obsah?(...) Naša symfónia má program. Myslím, že budem vedieť opísať, čo chce vyjadriť a vysvetlím vám to...“.

Zlovestná fanfárová téma úvodu (Andante sostenuto), ktorú hrajú fagoty a lesné rohy, to je podľa Čajkovského slov „motív fáta“, „je to osud, neúprosná sila, ktorá odmieta splniť naše túžby po šťastí, sila, ktorá nad nami stále visí ako Damoklov meč. Je to neporaziteľná sila.“ Začína sa 1. časť (Moderato con anima), „narastá a rozpaľuje sa pocit depresie a beznádeje“, čo hudobne reprodukuje dlhá, nekonečne sa vinúca valčíkovitá, no pochmúrno melancholická melódia prvej témy, hraná sláčikovými nástrojmi, ktorá sa potom opakuje ešte veľakrát. Uvoľnenie prináša druhá téma, ktorú vytvárajú pôvabné, ľahké arabesky klarinetu a lyrická melódia sláčikových nástrojov (viol, violončiel a huslí). „Nie je lepšie odvrátiť sa od skutočnosti a nechať sa ukolísať snom? Ó, radosť! Aká sladká vidina sa mi zjavila! Akási žiarivá ľudská bytosť plná prísľubov šťastia mi dáva znamenie a volá ma!“ Nálada sa čoraz väčšmi rozjasňuje a kulminuje v terciovom speve huslí: „Aká krásna je nádej! Neodbytná prvá téma allegra znie teraz z veľkej diaľky. Postupne dušu opantajú sny. Všetko temné a smutné upadlo do zabudnutia. Šťastie!... Ale nie, veď to boli iba sny; fátum ich opäť zaplaší. Tak aj celý náš život sa potáca medzi chmúrnou skutočnosťou s prchavými snami a šťastí. Nikdy nenájde bezpečný prístav. Vlny ťa hádžu na všetky strany, až kým ťa more nepohltí...“ Tieto myšlienky komentujú hudobný dej rozvedenia a kódy, ovládaných hlavne prvou témou, kde vracajúci sa „motív fáta“ prehlbuje dramatický priebeh.

Pôvabné Andantino in domo di canozone (2. časť) sa vyznačuje Čajkovského typickým lyrizmom. Hlavnú tému uvádza sólový hoboj na pozadí pizzicata sláčikových nástrojov; rytmickejšiu tému stredného úseku intonujú v unisone klarinet a fagot. Andantino je podľa skladateľa „obrazom utrpenia a melanchólie, ktorá nás zaplavuje, keď večer zostaneme sami, ukonaní prácou. Doliehajú spomienky a zaplavuje nás smútok, že už toľko vecí patrí minulosti...“

„Tretia časť nevyjadruje nijaké zvláštne pocity. Je to rozmarná arabeska...“ a treba dodať, veľmi originálna myšlienkovo i spracovaním. V tomto Scherze (Pizzicato ostinato), kde sa prejavuje Čajkovského jemný zmysel pre orchestrálnu koloristiku, hrajú sláčikové nástroje iba pizzicato: začínajú vlastnou témou tejto časti, potom prvé trio hrajú výlučne drevené dychové nástroje. Z pretvorenia hlavnej témy vzniká druhé trio, v ktorom sa pridávajú dychové plechové nástroje a tympany.

Finále (Allegro con fuoco) sa opiera predovšetkým o ruskú ľudovú melódiu (Vo pole beriozka stojala), ktorú skladateľ rozvíja a pretvára vo variáciách rôznym spôsobom. Je v ňom plno života a radosti, iba v strednom úseku (Andante) kalí túto náladu úvodný motív symfónie. Túto časť objasňuje Čajkovskij nasledujúcimi slovami (skrátene): „Keď nenájdeme šťastie v sebe, hľadáme ho v iných. Poďme medzi ľud, medzi prostých ľudí. Pozrime sa, ako sa oddávajú bezstarostnej radosti, keď si nájdu chvíľku voľného času. Hľa, obraz dedinskej veselice. No neúprosný osud pripomína, že je tu. Nikto si ťa nevšíma. Nikto sa neotočí a nezbadá tvoj smútok a osamelosť! Kto vraví, že život je smutný? Existuje radosť, prostá a mocná. Raduj sa zo šťastia druhých a budeš vedieť žiť ďalej...“