From Wikipedia, the free encyclopedia
Žulový pegmatit alebo granitový pegmatit je veľmi hrubozrnná svetlá vyvretá hornina, ktorá vznikla z žulovej magmy. Vznikajú kryštalizáciou zvyškovej magmy obohatenej o plyny, ktoré spôsobujú vývoj hrubokryštalickej textúry s kryštálmi veľkými desiatky centimetrov.
Pegmatit je všeobecné pomenovanie vyvretých hornín s hrubokryštalickou textúrou, ktoré vznikajú kryštalizáciou zvyškovej magmy. Väčšina pegmatitvých telies má žulové zloženie, iba niektoré alkalické pegmatity sú viazané na nefelinický syenit[1].
Termín odvodil René Just Haüy v roku 1813[2] (resp. 1822[3]) z gréckeho slova pegma – rámec, sústava. Týmto termínom pôvodne označoval tzv. písmenkové granity.[4]
Pegmatity tvoria žily s obsahom veľkých kryštálov živca, kremeňa, sľúd a vzácnych drahokamov napríklad akvamarínu, smaragdu, zafíru, atď. Majú často zonálnu stavbu, pričom smerom dovnútra sa zvýrazňuje hrubozrnný charakter a často narastá pestrosť minerálneho zloženia. Vnútorné časti pegmatitovej zóny môžu prerážať smerom do starších vonkajších vrstiev. Jadro zonálnej stavby tvorí masívny kremeň. Strednú zónu tvoria veľké minerály živcov, najčastejšie mikroklín. Okrajová zóna, tzv. písmenková, tvorí ju hrubozrnný kremeň, živce, sľudy, turmalín a iné minerály. Hraničná pegmatitová zóna je tvorená aplitom horninou podobného zloženia, ale s rozdielnou textúrou. Táto vrstva obsahuje hlavne kremeň a albit, obvykle je hrubá iba niekoľko cm[5].
.jpg)
Pegmatity môžu vznikať viacerými spôsobmi. Najčastejší spôsob vzniku súvisí s tuhnutím veľkých magmatických telies, pri ktorom dochádza k oddeleniu taveniny bohatšej na prchavé zložky[6]. Ich prítomnosť navyše zvyšuje mobilitu taveniny a umožňuje jej prenikať do do trhlín, kde tvorí výplň v podobe žíl[7]. Ak je systém, v ktorom pegmatit kryštalizuje uzavretý, vznikajú pegmatity čistej línie. Ak je otvorený, dochádza k výmenným reakciám s okolím, kedy môžu vznikať hybridné a desilicifikované pegmatity[8]. Pri kryštalizácii, ktorá nasleduje po injekcii taveniny do okolitého chladnejšieho horninového prostredia dochádza k jej podchladeniu. Pri tom vzniká v dôsledku jej špecifického zloženia kryštalizačný fornt, čo má za následok, že nové minerály nenukleujú a častice sa nabaľujú na už existujúce nukley. To má za následok vznik menšieho počtu veľmi dobre vyvinutých – veľkých minerálov.
V minulosti sa uvažovalo, že by pegmatity mohli vznikať v dôsledku metasomatickej premeny[6], ktorá nasledovala po magmatických procesoch, prípadne i extrémnou metamorfózou. Dnes sú tieto hypotézy zavrhnuté.
Pegmatity sú produktom magmatickej diferenciácie, je v nich preto zvýšená koncentrácia niektorých prchavých zložiek. Môžu sa využívať ako zdroj kremitých látok pre výrobu keramiky a skla, pre svoje dobre vyvinuté, veľké a čisté živce a kremeň. No v prípade vhodného zloženia môžu slúžiť ako zdroj vzácnych prvkov uránu, tória, nióbu, tantalu (v tantalite a kolumbite), lítia (v lítnej sľude), berýlia (v beryle), zirkónu, lantanoidov (v monazite, apatite, ortite), volfrámu a molybdénu (vo volframite a molybdenite), či iných vzácnych kovov[9]. Niekedy sa z nich ťažia polodrahokamy ako turmalín, beryl, topas či korund. Pegmatity môžu byť aj ložiskami andaluzitu, grafitu a iných. Slovenské pegmatity v dôsledku svojho nevhodného zloženia nemajú osobitné využitie[10].
Žulové pegmatity sa viažu na blízke granitoidné intrúzie. Tvoria komplikované horninové telesá, ktorých vyhľadávanie je pomerne zložité. Často predstavujú žily, ktoré vznikli v starších granitických horninách pri ich tuhnutí a zmenšovaní objemu.
Na Slovensku sa vyskytujú pegmatitové žily často v kryštaliniku jadrových pohorí a gemerskom pásme, ide však o jednoduché pegmatity ktoré nie sú priemyselne významné. Typické sú z Malých Karpát, Ďumbierskych a Vysokých Tatier, Žiaru a Slovenského rudohoria[6].
V Česku sa vyskytujú na Domažlicku v okolí obcí Otov, Meclov, Poběžovice, ale aj v okolí miest Písek a Velkého Meziříčí.
Zo svetových lokalít sú významné Minas Gerias v Brazílii, ložisko Tanco v Kanade. V Iľmenských a Višňových horách na južnom Urale, v Karélii, Nórsku a Švédsku. Známy je tiež uránonosný pegmatit z ložiska Rössing v Namíbií.
Pegmatity pomenoval René Just Haüy (1813). Široko študované sú od 19. storočia. Venovali im veľkú pozornosť známi geológovia ako napr. Lacroix alebo Fersman. Genetické typy definoval koncom 60. rokov 20. storočia Wayne Burnham[11]. V súčasnosti používané klasifikácie zaviedol Černý.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
