Ultrafialové žiarenie
From Wikipedia, the free encyclopedia
Ultrafialové žiarenie (iné názvy: ultrafialová radiácia, ultrafialové lúče, ultrafialové svetlo, UV(-)žiarenie/radiácia/lúče/svetlo, žiarenie/radiácia/lúče/svetlo UV; ako vlnenie: ultrafialové vlnenie/vlny, UV vlnenie/vlny; ako časť elektromagnetického spektra: ultrafialové spektrum, UV spektrum, ultrafialové pásmo, UV pásmo) je tok fotónov vo vlnovej dĺžke od 10 nm do 400 nm, teda kratšej ako viditeľné svetlo, ale dlhšej ako mäkké röntgenové žiarenie.
Delí sa na blízke (CUV, 200 – 400 nm), ďaleké alebo vákuové (FUV, 100 – 200 nm) a extrémne (EUV alebo XUV, 1 – 31 nm). Ultrafialová oblasť sa delí na UV-A s vlnovou dĺžkou 315 nm až 400 nm, UV-B s vlnovou dĺžkou 280 nm až 314 nm a UV-C s vlnovou dĺžkou 10 nm až 279 nm.[1] Objavené bolo v roku 1801 nemeckým fyzikom J. W. Ritterom[2].
Pre organizmy na Zemi je najintenzívnejším zdrojom UV žiarenia Slnko. Zemská atmosféra a magnetosférický obal Zeme účinne pohlcujú väčšinu tohto žiarenia. Účinnosť pohlcovania klesá s jeho klesajúcou vlnovou dĺžkou: zatiaľ čo v oblasti UV-C pohlcuje prakticky 100 %, v oblasti UV-B je to len 50 – 60 % a v UV-A 30 %. UV spektrum dopadajúce na povrch Zeme je tvorené z 90 – 99 % žiarením UV-A a 1 – 10 % žiarenia UV-B. Na každých 300 m výšky rastie intenzita UV žiarenia o 4 %. Vo výške 1 500 m je o 20 % vyššia ako pri hladine mora.