najmladší križiacky štát prvej križiackej výpravy na území Levantu (dnešného Libanonu a Sýrie) existujúci v rokoch 1102 až 1289 From Wikipedia, the free encyclopedia
Tripoliské grófstvo alebo (grófstvo) Tripolis bol najmladší križiacky štát prvej križiackej výpravy[1] na území Levantu (dnešného Libanonu a Sýrie) existujúci v rokoch 1102 až 1289. Prímorský štát bol dedičnou monarchiou, hlavným centrom vznikajúceho štátu bola Tortosa (dnešný Tartús), po dobytí Tripolisu v roku 1109 vznikla centrálna správa v ňom. De iure bol prvým grófom Bernard z Toulouse, syn križiackeho veliteľa Raimonda IV. z Toulouse. Grófstvo zaniklo 27. apríla v roku 1289 po páde Tripolisu
| Tripoliské grófstvo Comitatus Tripolitanus
| |||||||||
Geografia
| |||||||||
| Obyvateľstvo | |||||||||
Národnostné zloženie |
|||||||||
| Štátny útvar | |||||||||
Vznik |
v rámci prvej križiackej výpravy | ||||||||
Zánik |
pád Tripolisu do rúk Mamlúkov | ||||||||
| |||||||||
18. novembra 1095 zvolal pápež Urban II. koncil do francúzskeho Clermontu, kde entuziastickým prejavom zvolal prvú križiacku výpravu.[2] Výzva vyvolala obrovskú odozvu ako medzi šľachticmi, tak i medzi pospolitým ľudom. Kým tzv. ľudovej výprave sa uspieť nepodarilo, armáda šľachticov postupne v rokoch 1096 až 1097 prešli územím Byzantskej ríše až Sýrie. V roku 1098 Balduin z Boulogne získal Edessu a vytvoril prvý križiacky štát Edesské grófstvo.[3] 20. októbra 1097 obľahli križiaci sýrsku Antiochiu, po ktorej dobytí sa Norman Bohemund z Tarentu stal antiochijským kniežaťom.[3][4] Zvyšní križiaci pokračovali ďalej na juh, kde vznikli ďalšie dva križiacke štáty v roku 1099 Jeruzalemské kráľovstvo a nakoniec aj Tripoliské grófstvo.
Formovanie Tripoliského grófstva sa začalo v roku 1102. Po tom, čo Raimond IV. z Toulouse neuspel v mocenskom boji s Bohemundom z Tarentu a nestal sa antiochijským kniežaťom, začal bojovať s tripoliským emirom Banu Ammarom, ktorý bol spojencom Fátimovského Egypta. Prvým centrom novovznikajúceho panstva sa stalo mesto Tortosa.[1] V roku 1105 Raimond zomrel a jeho dedičom sa stal neplnoletý syn Alfonz, za ktorého ako regent vládol jeho bratranec Viliam Jordan. Viliamovi sa 12. júla 1109 po dlhoročnom obliehaní podarilo dobyť Tripolis, avšak vládnuť v ňom už nemohol. Medzitým do Levantu totiž pricestoval Raimondov nemanželský syn Bernard, ktorý dovtedy ako regent vládol v Toulouse. Jeruzalemský kráľ Balduin, ktorému Tripolis podliehal rozhodol, že Tripolis pripadne Bernardovi a Viliam bude jeho vazalom. Alfonz žil Francúzsku a do Levantu sa vrátil počas druhej križiackej výpravy, keď bol pravdepodobne popravený.[5] Po jeho smrti sa Bernard stal vládcom celého územia Tripoliského grófstva.[6]
Tripoliská politika a dejiny boli úzko previazané s dejinami Jeruzalemského kráľovstva, ktorého vazalom križiacky štát bol. Narozdiel od Antiochijského kniežatstva mal Tripolis pomerne priateľské vzťahy s Byzanciou,[1] sám cisár Alexios I. rozkázal cyperskému stratégovi aby Raimondovi pomohol pri výstavbe pevnosti.[7] Samotné grófstvo Tripolis sa ďalej členilo. Asi polovica krajiny sa skladala z menších panstiev. Od roku 1142 na jeho území pôsobil aj Rád johanitov, ktorý nezávisle spravoval hrad Krak des Chevaliers.
.jpg)
Gróf Raimond III. sa vďaka príbuzenským vzťahom s jeruzalemským kráľom Balduinom stal aj galilejským kniežaľom a dvakrát bol jeruzalemským regentom (1174 – 1177 za Balduina IV. a 1185 – 1186 za Balduina V. Následne bol Raimund z Jeruzalema vypudený frakciou túžiacou po nových bojoch s moslimami.[8] Hoci sa Raimond snažil vyjednať mier s ajjúbovským sultánom Saladinom, paradoxne to bolo prepadnutie jeho panstva v Tiberias, ktoré spôsobilo príchod európskych posíl do Levantu. Križiaci sa následne aj napriek Raimondovým varovaniam so Saladinom stretli a utŕžili zásadnú porážku pri Hattíne 4. júla 1187.[8]
Vlády v Tripolise sa po smrti Raimonda III. stal druhý syn antiochijského kniežaťa Bohemunda III. - Bohemund IV. Po smrti Bohemunda III. Antiochijského v roku 1201 vytvoril Tripolis s Antiochiou personálnu úniu, ktorá s výnimkou rokov 1216 – 1219 trvala až do pádu Antiochie v roku 1268.
V roku 1287 zomrel Bohemund VII. a panovníčkou v Tripolise sa stala jeho sestra Lucia. Tá sa musela potýkať s tripoliskými mešťanmi a príslušníkmi stredomorských obchodných republík (najmä Janovčanmi a Benátčanmi), ktorí v meste získali veľký vplyv. Spor s Janovčanmi sa síce podarilo urovnať, avšak tým grófka naopak pobúrila Benátčanov. Protivníkom Tripoliského grófstva v tomto období bol najmä Mamlúcky sultanát, ktorý sa mesto pokúsil obsadiť už krátko po tom, čo padla Antiochia (v roku 1271). Tripoliský starosta benátskeho pôvodu, Bartolomeo Embriaco, preto následne požiadal o pomoc mamluckého sultána Kalávúna, ktorý mesto v roku 1289 obľahol a dobyl, čím grófstvo de facto zaniklo. Posledný z križiackych štátov - Jeruzalemské kráľovstvo Tripoliské grófstvo prežilo iba o dva roky (1291).
Vládcovia vznikajúceho štátu (vládli z Tortosy)
Zoznam tripoliských grófov (vládli z Tripolisu)
Titulárni tripoliskí grófi (v exile)
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
