Thomas Stearns Eliot (pseudonym T. S. Eliot) (* 26. september 1888, St. Louis, Missouri, USA – † 4. január 1965, Londýn, Spojené kráľovstvo)[1] bol britský básnik, esejista a dramatik amerického pôvodu, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru.
| Thomas Stearns Eliot | |
 americko-britský básnik, esejista a dramatik | |
| Narodenie | 26. september 1888 St. Louis, Missouri, USA |
|---|---|
| Úmrtie | 4. január 1965 (76 rokov) Londýn, Spojené kráľovstvo |
| Alma mater | Parížska univerzita Merton College Harvardova univerzita Milton Academy |
| Rodičia | Henry Ware Eliot, Charlotte Champe Stearns |
| Manželka | Vivienne Haigh-Woodová (1915 - z. 1947) Valerie Fletcherová (1957–) |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Projekt Gutenberg | Thomas Stearns Eliot (plné texty diel autora) |
| Commons |  Thomas Stearns Eliot |
Životopis
Rodina
Narodil sa v prominentnej rodine Eliotovcov zo St. Louis v štáte Missouri. Jeho otec, Henry Ware Eliot (1843 – 1919), bol úspešný podnikateľ a istú dobu zastával funkciu prezidenta a pokladníka spoločnosti Hydraulic-Press Brick Company v St. Louis. Jeho matka, Charlotte Champe Stearnsová (1843 – 1929), písala básne a pracovala ako sociálna pracovníčka. Keď sa narodil, obaja jeho rodičia mali 44 rokov. Bol najmladší zo šiestich detí, štyri sestry boli od neho staršie o 11 až 19, brat o 8 rokov. Krstné meno Thomas Stearns dostal po starom otcovi. Príbuzní a priatelia ho oslovovali Tom.
Mladosť a vzdelanie
V rokoch 1898 až 1905 navštevoval Smith Academy, chlapčenskú školu, ktorá slúžila ako príprava na Washingtonovu univerzitu v St. Louis. Tu študoval latinčinu, gréčtinu, francúzštinu a nemčinu. Po skončení štúdia mohol ísť na Harvard, ale rodičia ho poslali na prípravný rok na Milton Academy, kde sa zoznámil so Scofieldom Thayerom, ktorý neskôr vydal jeho zbierku The Waste Land.
V rokoch 1906 až 1909 študoval na Harvarde, kde získal titul BA a neskôr MA. V tom čase prečítal zbierku esejí The Symbolist Movement in Literature od Arthura Symonsa, kde sa, ako sám priznal, prvýkrát stretol s menami ako Laforgue, Rimbaud a Verlaine. Počas štúdia sa spriatelil s Conradom Aikenom a niektoré jeho básne vyšli v časopise Harvard Advocate. V školskom roku 1910/11 žil v Paríži, študoval na Sorbonne a cestoval po Európe. V roku 1911 sa vrátil na Harvard ako doktorský študent filozofie. Študoval dielo F. H. Bradleyho, budhizmus a indickú filológiu. Aby mohol čítať náboženské texty, naučil sa sanskrit a pálí.
V roku 1914 získal štipendium na Merton College Oxfordskej univerzity. Skôr, ako tam nastúpil, navštívil nemecké mesto Marburg, kde sa chcel zúčastniť letného kurzu filozofie, ale po vypuknutí prvej svetovej vojny odišiel do Londýna a potom do Oxfordu. V decembri 1914 napísal Aikenovi: „Od žien som veľmi závislý (myslím tým ženskú spoločnosť),“ a posťažoval sa, že ešte nemá sexuálne skúsenosti. O necelé štyri mesiace ho Thayer, ktorý vtedy tiež študoval na Oxforde, zoznámil s guvernantkou z Cambridge Vivienne Haigh-Woodovou. Eliotovi sa na Mertone nepáčilo, preto sa rozhodol ďalší rok v štúdiu nepokračovať a 26. júna 1915 sa oženil s Vivienne.
Po krátkej návšteve príbuzných v USA sa vrátil do Londýna, kde začal pracovať ako učiteľ a prednášal napríklad na Birkbeck College Londýnskej univerzity. Pokračoval v práci na svojej dizertácii a na jar 1916 ju poslal na Harvard. Univerzita prácu prijala, ale Eliot titul PhD nezískal, pretože sa osobne nedostavil na obhajobu. (V roku 1964 bola táto jeho dizertácia publikovaná pod názvom Knowledge and Experience in the Philosophy of F. H. Bradley.) Počas štúdia na vysokej škole boli Eliotovými spolužiakmi napríklad George Santayana, Irving Babbitt, Henri Bergson, C. R. Lanman, Josiah Royce, Bertrand Russell a Harold Joachim. Russell mal údajne s Vivienne pomer, keď mladomanželia Eliotovci bývali v jeho byte, ale tieto obvinenia sa nikdy nepotvrdili.
Po odchode z Mertonu pracoval Eliot ako učiteľ na Highgate School (kde učil aj básnika Johna Betjemana) a neskôr na Royal Grammar School v High Wycombe. Privyrábal si písaním knižných recenzií a vyučovaním vo večernej škole. V roku 1917 prijal miesto v Lloyds Bank, kde pracoval so zahraničnými účtami. V auguste 1920 stretol na výlete do Paríža v spoločnosti Wyndhama Lewisa Jamesa Joyca, ktorý mu najprv pripadal arogantný, ale čoskoro sa stali priateľmi a Eliot ho navštevoval vždy, keď bol Paríži. V roku 1925 odišiel z Lloyds Bank a začal pracovať pre vydavateľstvo Faber and Gwyer (neskôr Faber and Faber), kde zostal až do konca svojej kariéry a stal sa riaditeľom firmy.
Neskorší život v Anglicku
29. júna 1927 sa Eliot stal anglikánom. V novembri toho istého roku sa vzdal amerického občianstva a stal sa občanom Spojeného kráľovstva.
Keď mu Harvardova univerzita ponúkla miesto profesora na akademický rok 1932/33, už nejaký čas zvažoval odlúčenie od svojej manželky. Ponuku prijal, manželku zanechal v Anglicku a po jeho návrate v roku 1933 sa manželia oficiálne odlúčili. Medzi jeho odchodom do Ameriky v roku 1932 a jej smrťou v roku 1947 sa Eliot s manželkou stretol iba raz. Vivienne zomrela v psychiatrickej liečebni Northumberland House severne od Londýna, kde ju umiestnili v roku 1938. Eliot, ktorý bol stále jej manželom, ju nikdy nenavštívil.
V rokoch 1946 až 1957 býval so svojím priateľom Johnom Davym Haywardom, ktorý zbieral a archivoval Eliotovu tvorbu a nechával sa oslovovať "správca Eliotovho archívu". Zozbieral tiež Eliotove rané básne, ktoré vyšli po jeho smrti pod názvom Poems Written in Early Youth. Hayward si ponechal zbierku Eliotovej tvorby, aj keď už spolu nebývali, a v roku 1965 ju odkázal King's College Cambridgeskej univerzity.
Eliotovo druhé manželstvo bolo šťastné ale krátke. 10. januára 1957 sa oženil s Esmé Valerie Fletcherovou, s ktorou ho zoznámil Collin Brooks. Na rozdiel od svojho prvého manželstva sa so svojou druhou manželkou dobre poznal, pretože od augusta 1949 mu robila sekretárku vo firme Faber and Faber. Ich sobáš, tak ako Eliotov prvý, sa odohral v tajnosti. Svadba sa konala o štvrť na sedem ráno a zúčastnili sa jej iba rodičia nevesty. Valerie bola od manžela o 37 rokov mladšia a po jeho smrti sa venovala zachovávaniu jeho odkazu.
Smrť
Zomrel 4. januára 1965 v Londýne na následky emfyzému pľúc. Roky mal zdravotné problémy, ktoré mu spôsobovala kombinácia londýnskeho vzduchu a silné fajčenie. Často ho trápila bronchitída a tachykardia. Jeho telo bolo spopolnené a jeho popol, podľa jeho želania, umiestnený v kostole svätého Michala v East Coker, obci z ktorej jeho predkovia emigrovali do Ameriky.
Tvorba
Prvé významne básne ako je Love song of J. Alfred Prufrock alebo Portrait of a Lady poukazujú na unikátny spôsob práce s jazykom, ktorý je súčasne veľmi tradičný (nadväzujúci na francúzskych symbolistov, to najlepšie z britskej tradície – a to romantické alebo alžbetínske) a veľmi moderný. Poňatím reality a duchovného života v monológu alebo kaleidoskopickom kubistickom striedaní rôznych hlasov je zaradený k modernistom a zároveň k Stratenej generácii. Je zaraďovaný medzi autorov imagizmu.
Jeho najznámejšia básnická zbierka – The Waste Land (Pustá zem, Pustina) je zložitou výpoveďou o dobe medzi vojnami a reakciou na prvú svetovú vojnu.
Jeho neskoršie práce, hlavne však Four Quartets, rozvíjajú Eliotovu poetiku smerom k veľmi zvláštnemu mixu realizmu a metafyzična. Presné obrazy a veľmi prepracovaný spôsob práce s čitateľovou mysľou znamená veľký dôraz na čitateľovu pozornosť a inteligenciu. Básne nie sú jednoduché, vrstvy sa prelínajú, doplňujú. Jeho náklonnosť ku kresťanstvu je zrejmá v celom diele.
Dielo
Poézia
- 1917 – Prufrock and Other Observations
- The Love Song of J. Alfred Prufrock
- 1920 – Poems
- Gerontion
- Sweeney Among the Nightingales
- 1922 – The Waste Land
- 1925 – The Hollow Men
- 1927/1954 – Ariel Poems
- 1927 – The Journey of the Magi
- 1930 – Ash Wednesday
- 1931 – Coriolan
- 1939 – Old Possum's Book of Practical Cats
- 1939 – The Queen's Book of the Red Cross, zbierka
- The Marching Song of the Pollicle Dogs
- Billy M'Caw: The Remarkable Parrot
- 1945 – Four Quartets
Divadelné hry
V slovenčine
- Pustatina. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1966 (preložil Ján Buzássy)
- Eseje. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1972 (preložili Zuzana Bothová a kolektív)
- Vražda v katedrále. Bratislava : Petrus, 1996 (preložil Karol Strmeň)
Referencie
Iné projekty
Externé odkazy
Zdroj
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
