Architektúra sovietskej avantgardy

Architektúra sovietskej avantgardy je obdobie, zastúpené jednotlivými odvetviami, ktoré boli ovplyvnené politickou a spoločenskou situáciou v krajine v priebehu 20. storočia.

Avantgarda - Avant-garde (vyslov /ɑvɑ̃ gɑʁd/) z francúzštiny "predná línia", "línia pokroku", alebo "predvoj".

Pozri Avantgarda a Avantgarda (umelecké obdobie).

Začiatky a znaky

Diverzifikácia koncepčných foriem

Ide o počiatočnú fázu avantgardnej architektúry, ktorá sa v ZSSR začína formovať. Je to obdobie od roku 1917 až po druhú polovicu 20. rokov. Vďaka veľkému stavebnému rozmachu sa vypĺňa vákuum predchádzajúceho obdobia. Dochádza k zamietnutiu ustanovených noriem a vytváraniu nových. Pričom v procese tzv. „hľadania“ dochádza k ich odlišnosti, teda ku diverzifikácii koncepčných foriem.

Avantgarda a národná/regionálna svojráznosť architektúry

Ide o vytvorenie určitých odlišnosti smerovania jednotného slohu, ku ktorým dochádza pod vplyvom národného, regionálneho a medzinárodného faktorov.

Vzájomné pôsobenie architektúry a ideologického výtvarného umenia

Ide o spojenie ľavicovo-orintovaného výtvarného umenia a nových foriem architektúry. Je to kľúčový faktor, ktorý má za úlohu čo najviac zaujať a zároveň sa priblížiť ku spoločnosti a aktuálnej spoločenskej a politickej situácii.

Konštruktivizmus

Bližšie informácie v hlavnom článku: Konštruktivizmus (architektúra)

Je architektonický sloh, patriaci do funkcionalistickej architektúry, ktorý sa dostáva do popredia v 1920 – zač. 1930 rokov. Nadhodnocuje stavebné konštrukcie a ostatným zložkám architektonického diela venuje malú pozornosť. Typické sú prísnosť, geometrickosť, lakonické formy a celková monolitickosť. Aplikujú sa nové stavebné technológie, a využívajú sa nové materiály – betón, oceľ a sklo.

Konštruktivisti, v období zmien a hľadania nových foriem, zastavajú radikálnu pozíciu – vyzývajú k zamietnutiu pôvodného umenia a vytvorenie úplne nového. Umeniu, ktoré bude slúžiť výrobe. Práve tí, ktorí sa neskôr pripojili ku konštruktivistom, boli ideológmi tzv. „výrobného umenia“. Vyzývali umelcov „úmyselne vytvárať veci užitočné pre človeka“. Hoci „Užitočné umenie“ bolo len konceptom, termín konštruktivizmus je spomenutý po prvýkrát práve tu. Okrem spomenutého konceptu, vznik konštruktivizmu v značnej miere ovplyvnili futurizmus,suprematizmus, kubizmus či purizmus.

Veľmi dôležitú úlohu pri rozvoji konštruktivizmu zahrali bratia Vesninovci – Leonid, Viktor a Alexander. Ďalšou veľkou postavou tohto slohu je Moisej Ginsburg, ktorý bol najbližší spolupracovník Vesninovcov. Spolu založili OSA – Objedinenije Sovremennych Architektorov (Združenie Súčasných Architektov), ktoré združovalo všetkých konštruktivistov.

Zo všetkých odvetví architektúry sovietskej avantgardy bol práve konštruktivizmus najväčším a najvýraznejším. Ďalšími predstaviteľmi konštruktivizmu boli: Ivan Leonidov, Vladimir Jevgrafovič Tatlin, Ivan Iljič Leonidov, Grigorij Borisovič Barchin, Eľ Lisickij, Konstantin Stepanovič Meľnikov, Nikolaj Alexandrovič Miľutin.

Racionalizmus

Smerovanie sovietskej architektúry, ktoré sa dostáva do popredia v 20. - zač. 30. rokoch 20. storočia. Vyznačuje sa lakonickými tvarmi, prísnosťou a zdôrazňovaním funkcionalizmu. Na rozdiel od konštruktivizmu, racionalizmus dáva veľký dôraz na psychologické vnímanie architektúry človekom. Predstavitelia architektonického racionalizmu prešli umeleckým neoklasicizmom – škola Ivana Žoltovského. Mnohí z nich boli maliarmi rôznych odvetví – počnúc „Mir Iskusstva“ až po predstaviteľov kubizmu.

Vedúcou osobou racionalizmu bol Nikolai Ladovsky. Na rozdiel od konštruktivistov presadzoval menej radikálne smerovanie - neodmietal diela minulosti, ba naopak vyzýval ku študovaniu „klasického dedičstva“. Bol zakladateľom OBMASu (Objedenennyje masterskije) – dielne, ktoré pripravovali mladých architektov. Hoci existovali len 3 roky (1920 – 1923), práve tu vznikli novátorské myšlienky novej sovietskej architektúry, okrem iného aj špeciálna disciplína - „Priestor“.

Ústredným zoskupením racionalistov-architektov bol spolok ASNOVA (Associacija Novych Architektorov). Vznikol na prelome rokov 1922 – 1923. Okrem Ladovského sem patrili N. Dokučajev, V. Krinskij, A. Ruchľadev a V. Balichin. Najznámejším dielom tejto skupiny je Obytný komplex na Šablovke (1927), ktorý vznikol pod vedením N. Travina. Komplex sa vyznačuje kompaktnosťou zástavby, finančne nenáročnou stavbou, a umelecko-estetickým charakterom.

Postkonštruktivizmus

Je to termín pre tzv. „prechodné“ obdobie sovietskej architektúry v rokoch 1932 – 1936, kedy pod vplyvom politických a ideologických faktorov došlo k prechodu od avantgardy k neoklasicizmu (alebo tzv. „Stalinskému empíru“). Tento termín bol stanovený najväčším prieskumníkom sovietskej architektúry – S.O. Chan-Magometovým, pre pomenovanie „mimoštýlovej“ architektúry prvej polovici 1930-ch rokov.

Tento radikálny prechod bol ťažký najmä pre architektov, ktoré vyštudovali v 20. rokoch 20. storočia. Jediní ktorí sa v danej situácii uplatnili boli žiaci škôl Žoltovského a Fomina. Vzhľadom k tejto situácii bola v roku 1933 založená Vsesojuznaja Akademija Architektúry – VAA (alebo Celoštátna Akadémia Architektúry), úlohou ktorej bola profesionálna príprava architektov na toto nové odvetvie.

Typickým znakom tohto architektonického „štýlu“ bol dôraz na tzv. obohacovanie vonkajšieho výzoru objektov ozdobnými prvkami, ktoré čerpali inšpiráciu z klasických resp. antických architektonických slohov. Vedúcou osobnosťou postkonštruktivizmu bol architekt Ivan Alexandrovič Fomín. Jeho teoretické práce, nad ktorými začal pracovať začiatkom 20-ch rokov 20. st., a ktoré neskôr úspešne uplatnil v praxi, sa stali základom postkonštruktivizmu. Ich ústrednou témou bol pomerne zjednodušený klasicistický sloh.

S.O. Chan-Magometov vo svojej knihe "Architektura Sovetskogo Avangarda" prirovnáva postkonštruktivizmus ku zapadnému postmodernizmu.

Stalinský empír

Je popredné odvetvie sovietskej architektúry (1933 – 1955), ktoré uzatvára avantgardné smerovanie, a po prechodnom období postkonštruktivizmu, kompletné nahrádza konštruktivizmus a racionalizmus.

Vyznačuje sa štylizáciou, ktorá čerpá z klasicizmu a empíru – začiatok 19. storočia, obdobie Napoleona.

V interiéroch sa používa mramor, bronzové ozdobné prvky so sovietskou symbolikou. Dodatočné sa čerpá za baroka a eklektiky.

Tzv. „vzorovými“ objektmi doby sa stali „Sedem sestier“ – 7 výškových budov v širšom centre Moskvy – Budova MGU, Ministerstvo zahraničných veci a Ministerstvo dopravy, obytné domy na Kotelničeskom nábreží a Kudrinskom námestí, hotely „Leningradskaja“ a „Ukrajina“.

Zdroj

Architektúra sovietskej avantgardy: Archivované 2008-04-02 na Wayback Machine
S.O. Chan-Magometov: Architektura Sovetskogo Avangarda, T1, Moskva, Strojizdat, 1996