Protivzdušná obrana

Protivzdušná obrana (skr. PVO) v zmysle definície NATO predstavuje: „všetky opatrenia určené na zmarenie alebo zníženie efektívnosti leteckej činnosti nepriateľa.“^[1] Je súborom opatrení alebo operácii na zamedzenie alebo odrazenie vzdušných útokov či iných nežiaducich operácii (napr. vzdušného prieskumu) alebo vzdušných výsadkov nepriateľa. Zahŕňa aj obranu vojenských zoskupení a tylových objektov pred leteckými údermi.^[2]

Protilietadlová strela S-75 Dvina smerujúca k americkému F-105 Thunderchief, vietnamská vojna, 1968.

Posádka amerického rýchlopalného protilietadlového kanónu Bofors počas bojov v Alžírsku cez druhú svetovú vojnu.

Medzi prostriedky protivzdušnej obrany patria pozemné či letecké zbraňové systémy (stíhacie lietadlá, protilietadlové delostrelectvo a protilietadlové riadené strely – tzv. rakety zem-vzduch), príslušné senzory (napr. radary, hlásna služba), riadiace a kontrolné mechanizmy a pasívne opatrenia (napr. barážové balóny). Úlohou protivzdušnej obrany je ochrana námorných, pozemných a vzdušných síl na ľubovoľnom mieste. Väčšina štátov vyvíjala hlavné úsilie o obranu vlastného územia, čomu zodpovedá termín protivzdušná obrana štátu (PVOS) používaný počas studenej vojny v Československu. V terminológii NATO sa niekedy rozlišuje letecká PVO angl. ako counter-air (protivzdušná obrana) a námorná PVO angl. anti-aircraft warfare (protilietadlový boj). Termín protilietadlová obrana (angl. anti-aircraft defence) je zvyčajne používaný pre označenie taktickej (vojskovej) protivzdušnej obrany, teda priamej obrany vojenských jednotiek, útvarov alebo objektov.^[3] Protiraketová obrana (angl. missle defence) je rozšírením protivzdušnej obrany v zmysle prispôsobenia sa úlohám zachytenia a zničenia riadených striel s vlastným pohonom (balistické strely, strely s plochou dráhou letu).