Povstanie Juraja I. Rákociho
From Wikipedia, the free encyclopedia
Povstanie Juraja I. Rákociho bolo tretie zo šiestich protihabsburských stavovských povstaní. Prebiehalo v rokoch 1644 – 1645
Už rok po smrti kniežaťa Gabriela Betlena v Sedmohradsku vypukli boje o kniežaciu korunu. Získať ju chcel Betlenov brat Štefan, ale aj Juraj I. Rákoci a Štefan Čáki. Do bojov sa zapojila aj Habsburská monarchia a hajdúsi. Jurajovi I. Rákocimu sa v tomto zápase podarilo vyhrať, keď 15. marca 1631 porazil cisárske vojsko pri Rakamaze. Ale na ďalší boj nemal dostatok peňazí, a preto uzavrel s cisárom Ferdinandom II. 3. apríla mier, ktorým sa vzdal územných výdobytkov Gabriela Betlena. Proti habsburskému panovníkovi však chcel vystúpiť spolu so Švédmi, ktorí sa postavili na čelo protestantských mocností, bojujúcich proti cisárovi Ferdinandovi II.. Kráľ Gustáv II. Adolf ho vyzýval k povstaniu a sľuboval mu darovať územia, ktoré Rákoci obsadí. Juraj I. Rákoci sa zaviazal, že výpravu podnikne, ale švédsky kráľ v novembri 1632 padol v bitke pri Lützene a z plánu zišlo. O tri roky neskôr sa musel postaviť znovu proti Štefanovi Betlenovi a tentoraz aj Turkom. Svedčilo to o jeho slabej podpore nielen v Kráľovskom Uhorsku, ale aj v Sedmohradsku. S Turkami sa zakrátko uzmieril a jeho postavenie sa tým posilnilo.
S nástupom panovníka Ferdinanda III. na uhorský trón v roku 1637 sa v Uhorsku zostrila rekatolizácia, ktorá bola utlmená Betlenovým povstaním. Znovu sa otvorila otázka vlastníctva kostolov a opäť vypukli prudké spory medzi katolíckou cirkvou a protestanskou šľachtou i slobodnými kráľovskými mestami. Juraj I. Rákoci patril k protestantom a na sneme to bol on, kto hýbal najviac s protestantskou opozíciou. Panovník Ferdinand III. sa snažil utíšiť protesty potvrdením náboženských slobôd z roku 1608 a neskôr, kvôli politickej situácii, prestal zvolávať snem. Znovu sa stretol s odporom protestantov, a tak v roku 1642 zvolal krajinský snem do Bratislavy. O protestoch sa však rokovať nemalo a protestanti sa preto otvorene pridávali na stranu Juraja I. Rákociho. Ten sa po nadviazaní diplomatických stykov s Francúzskom a Švédskom chystal na otvorený boj proti Habsburgovcom už od roku 1638.
V roku 1643 prenikli švédske vojská až na Moravu a uhorská šľachta odoprela panovníkovi poslušnosť, odvolávajúc sa na starú výsadu, že nie je povinná bojovať mimo hraníc krajiny. Rákoci videl v tomto možnosť vyvolať ozbrojený konflikt. Keďže bol vazalom Porty musel počkať na súhlas sultána a na dodávku vojenskej a finančnej pomoci. Sultánovi to trvalo dlho a Rákoci tak mohol vtrhnúť s armádou do Kráľovského Uhorska až vo februári 1644. Švédi boli však z Moravy vyhnaní už na jeseň predchádzajúceho roku. Cisárske vojsko tam kontrolovalo situáciu a niektoré pluky mohol cisár premiestniť na východ do boja proti Rákocimu.