2005 - 2006 - 2007 - 2008 - 2009 - 2010 - 2011 - 2012 - 2013 - 2014 - 2015 - 2016 - 2017 - 2019 - 2019 - 2020
1 | 2 | 3 | 9 | 5 | | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52
Špirálová galaxia NGC 3982. Na jasnom jadre sú navinuté pravidelné špirálové ramená s množstvom medzihviezdnej hmoty a otvorených hviezdokôp. Vzdialenosť tejto galaxie od Zeme je asi 60 miliónov ly.
Wolf-Rayetova hviezda na zábere Hubbleovho vesmírneho ďalkohľadu. Wolf-Rayetove hviezdy sú horúce masívne hviezdy s intenzívnym hviezdnym vetrom. Patria medzi kandidátov na pôvodcu dlhých gama zábleskov. Hviezdu obklopuje hmlovina s označením M1-67.
Spitzerov vesmírny ďalekohľad (SIRTF) pred štartom. Spitzer je určený na pozorovanie objektov v infračervenej oblasti spektra. S jeho pomocou bola vytvorená fotografická mozaika Mliečnej cesty skladajúca sa z 800 tisíc samostatných snímok.
Stredoveká čínska mapa severnej hviezdnej oblohy. Je súčasťou atlasu Dunhuang, najstaršieho známeho úplneho atlasu hviezd. Na mape možno rozoznať aj Veľký voz, asterizmus, ktorý pretrval dodnes.
Jemná štruktúra planetárnej hmloviny Spirograf (IC 418). Vzory v hmlovine vďačia za svoj vznik pravdepodobne chaotickým hviezdnym vetrom z centrálnej hviezdy, ktorá je premenná. Hmlovina má priemer 0,3 ly.
Okolie veľmi masívnej hviezdy Éta Carinae zachytáva hmlovinu pochádzajúcu z hmoty vyvrhnutej touto hviezdou. Hubbleov vesmírny ďalekohľad urobil túto snímku v roku 2002 s použitím ultrafialového, viditeľného, a infračerveného filtra.
Centaurus A, aktívna galaxia, z ktorej vybiehajú dva dlhé laloky viditeľné v rádiovom žiarení. Centaurus A nie je typickou obrou eliptickou galaxiou. Na snímke je zreteľný tmavý pruh medzihviezdnej hmoty, ktorý vznikol zrejme po zrážke s inou galaxiou.
Hmlovina Boomerang, chladná hmlovina v súhvezdí Kentaura, v ktorej je najnižšia známa teplota vo vesmíre, len jeden stupeň nad absolútnou nulou.
Osmičková hmlovina (NGC 3132), planetárna hmlovina v súhvezdí Plachty. Na fotografii z Hubblovho ďalekohľadu sa dá rozoznať viacero tmavých vláknitých útvarov. Vytvárajú ich prachové častice, ktoré sa skondenzovali z atómov hmloviny.
Časť Mliečnej cesty so súhvezdím Južný kríž. Viditeľná je aj tmavá hmlovina Uhoľné vrece vo vnútri súhvezdia, ako aj bieloružová emisná hmlovina obklopujúca hviezdu Éta Carinae.
Nákres ohybu svetla pod vplyvom gravitácie. Svetlo zo vzdialených zdrojov, ktoré prechádza popri veľmi hmotnom objekte (galaxii, kope galaxií či tmavej hmote) sa pod vplyvom jeho gravitácie ohne a obraz objektu je pre pozorovateľa na Zemi zdeformovaný, ale zároveň zosilnený (gravitačná šošovka).
Garnetová hviezda (známa aj ako Erakis) zo súhvezdia Cefea. Jej spektrálny typ je M2, preto je výrazne červená. Hviezdu obklopuje emisná hmlovina IC 1396, ktorej zdanlivý priemer je desaťkrát väčší ako priemer Mesiaca v splne.
Trapéz, viacnásobná hviezda v strede Veľkej hmloviny v Orióne, ktorá sa najviac podieľa na budení hmloviny k žiareniu. Voľným okom je viditeľná ako jediná hviezda, v malom ďalekohľade vyzerá ako štvorhviezda v tvare lichobežníka (podľa toho je pomenovaná), ktorého strany sú približne rovnako dlhé. V skutočnosti ide o systém s minimálne 10-timi hviezdami.
Pražský orloj, ktorý je jedným z najznámejších orlojov na svete. Je súčasťou južnej steny Staromestskej radnice v Prahe. Najstaršia časť orloja sú mechanický hodinový stroj a astronomický číselník z roku 1410.
Planetárna hmlovina NGC 2818 nasnímaná Hubbleovym vesmírnym ďalekohľadom. Rozličné farby zvýrazňujú emisie v mrakoch hmloviny. Červená reprezentuje dusík, zelená vodík, modrá kyslík.
Lovellov teleskop, rádiový ďalekohľad, ktorý je súčasťou observatória Jodrell Bank Observatory v Anglicku. S priemerom parabolickej antény 76 m patrí k najväčším samostatným rádioteleskopom na svete.
Nepravidelná galaxia NGC 4449 zachytená Hubbleovým teleskopom. V galaxii sa nachádza veľa hviezdotvorných oblastí podobne ako v ramenách špirálových galaxií. NGC 4449 leží v súhvezdí Poľovné psy.
Obrázok z atlasu Uranographia, na ktorom je dnes už neexistujúce súhvezdie Býk Poniatowského. Na oblohu ho zaviedol poľský astronóm Marcin Odlanicki Poczobut na počesť kráľa Stanislava Poniatowského. Toto súhvezdie sa nachádzalo medzi Orlom, Herkulom, Hadonosom, a Chvostom hada a bolo vytvorené z hviezd v tvare V (podobne ako Hyády).
Zimný šesťuholník, asterizmus z jasných hviezd rôznych súhvezdí zimnej oblohy, nad štvoricou teleskopov VLT (Very large Telescope). Jasne viditeľný je tiež pás Mliečnej cesty. VLT sa nachádzajú na južnej pologuli, čomu zodpovedá aj obrátená pozícia Zimného šesťuholníka: vrchol tvorený hviezdou Capella je najnižšie a vrchol tvorený Síriom najnižšie. Na severnej pologuli je to naopak.
Saturnov mesiac Tethys na zábere sondy Cassini. Tethys má svetlý, vysoko odrazivý povrch pokrytý krátermi a údoliami. Údolia vrátane výraznej ryhy Ithaka Chasma sú geologicky oveľa staršie a pravdepodobne vznikli pri chladnutí mesiaca.
Tmavý molekulárny oblak Barnard 68 pohlcuje svetlo hviezd, ktoré sa nachádzajú za ním. Priemer mraku je 12 500 AU a jeho vzdialenosť od Zeme 410 ly.
Emisná Hmlovina Orión (M42) na astrofotografii urobenej ďalekohľadom zo Zeme. Vľavo sa nachádza modrá reflexná hmlovina NGC 1977 a medzi nimi malá M43, ktorá je však v skutočnosti súčasťou M42. Hmlovina Orión je jedna z najjasnejších hmlovín a je viditeľná voľným okom.
Umelecká predstava o akréčnom disku v okolí pulzaru (konkrétne pulzaru 4U 0142+61). Pulzary sú rotujúce neutrónové hviezdy, u ktorých sa intenzita pozorovaného žiarenia mení v pravidelnej perióde.
Kométa 73P/Schwassmann-Wachmann prelietavajúca v zdanlivej blízkosti hmloviny Prstenec (M57). Tento záber v ultrafialovom spektre urobila družica Swift. Schwassmann-Wachmann bola krátkoperiodická kométa, ktorá sa postupne rozpadla na množstvo menších častí.
Súprava rôznych typov okulárov. Okulár je nevyhnutná časť astronomických ďalekohľadov. Posúvaním okuláru pomocou okulárového výťahu, možno obraz získaný ďalekohľadom zaostriť. Priemer okuláru rozhoduje o výslednej veľkosti obrazu.
Hmlovina NGC 7635 zachytená kamerou Wide Field Planetary Camera 2 Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu. Hmlovina sa pre svoj guľatý tvar nazýva "Bublinová". Centrálna hviezda hmloviny je postavená dosť excentricky.
Hmlovina M8 známa pod názvom Lagúna, je emisná hmlovina v súhvezdí Strelec. Lagúna obklopuje veľmi mladú hviezdokopu starú asi 2 milióny rokov. Hmlovina dostala pomenovanie „Lagúna“ na základe pásu prachu naľavo od stredu hviezdokopy.
Svetelné echo obklopujúce zvláštnu premennú hviezdu V838 Monocerotis. Svetelné echá zo vzplanutí hviezdy začiatkom roku 2002 presvetlili priezračné obálky vyvrhnutého materiálu a v ich strede sa nachádza žiarivo červená hviezda spektrálneho typu K. Obálky boli vyvrhnuté hviezdou v minulosti, ale až do vzplanutí zostávli neviditeľné.
NGC 6888 zvaná tiež Kosáčikovitá hmlovina. emisná hmlovina v súhvezdí Labuť. Je vytvorená intenzívnym hviezdnym vetrom z veľmi mladej a hmotnej Wolf-Rayetovej hviezdy. Hmlovina pochádza z jej vrchných vrstiev, ktoré odvrhla rýchlosťou okolo 35 000 km/h pred približne 250 000 rokmi.
Záber Merkúra zo sondy MESSENGER urobený zo vzdialenosti 27 000 km počas druhého preletu tejto sondy okolo Merkúra. Svetlé lúče, ktoré vznikli pri impakte, pripomínajú poludníky nakreslené na povrch planéty.
Schematický nákres vzniku supernovy typu Ia. Podľa najširšie akceptovanej teórie je tento typ supernov výsledkom procesu, pri ktorom uhlíko-kyslíkový biely trpaslík zhromažďuje hmotu z blízkeho hviezdneho sprievodcu, zvyčajne červeného obra, až nakoniec dosiahne Chandrasekharovu medzu. Nárast tlaku zvýši teplotu v okolí centra a začne perióda konvekcie. V istom bode tejto fázy slabého vrenia sa zapáli deflagračný plameň živený jadrovou fúziou.
Otvorená hviezdokopa Plejády (vľavo) s kométou C/2004 Q2 Machholz (vpravo). Nádherná, voľným okom bez problémov pozorovateľná otvorená hviezdokopa, patrí podľa záznamov k najstarším známym objektom na oblohe. Kométa prelietala v zdanlivej blízkosti hviezdokopy začiatkom roku 2005.