Oxid olovnatý

Oxid olovnatý alebo glieda (v širšom zmysle)^[1][2] (PbO) je binárna zlúčenina olova a kyslíka. Vyskytuje sa v dvoch polymorfoch - masikot a glieda (v užšom zmysle) (litargit). Bežným využitím oxidu olovnatého je výroba olovnatého skla, priemyselnej keramiky a počítačových komponentov.

Oxid olovnatý
Oxid olovnatý
Oxid olovnatý
Všeobecné vlastnosti
Sumárny vzorec	PbO
Vzhľad	žltá alebo červená tuhá látka
Fyzikálne vlastnosti
Molekulová hmotnosť	223,20 g/mol
Teplota topenia	888 °C
Teplota varu	1477 °C
Hustota	9,53 g/cm3
Bezpečnosť NFPA 704 0 3 0
Ďalšie informácie
Číslo CAS	1317-36-8
Pokiaľ je to možné a bežné, používame jednotky sústavy SI. Ak nie je hore uvedené inak, údaje sú za normálnych podmienok.
Chemický portál

Výroba

Oxid olovnatý sa môže vyrobiť zohrievaním olova pri prístupe vzduchu na teplotu približne 600 °C. Pri tejto teplote je to takisto konečný produkt oxidácie ostatných oxidov olova.

PbO₂ –(293 °C)→ Pb₁₂O₁₉ –(351 °C)→ Pb₁₂O₁₇ –(375 °C)→ Pb₃O₄ –(605 °C)→ PbO

Tepelná dekompozícia dusičnanu olovnatého alebo uhličitanu olovnatého takisto vytvára oxid olovnatý.

2 Pb(NO₃)₂ → 2 PbO + 4 NO₂ + O₂

PbCO₃ → PbO + CO₂

Vo veľkých množstvách sa oxid olovnatý vyrába ako medziprodukt spracovávania olovenej rudy na olovo. Bežnou olovenou rudou je galenit (sulfid olovnatý). Pri vysokých teplotách sa sulfid mení na oxid.

2 PbS + 3 O₂ → 2PbO + 2SO₂

Masikot

Oxid olovnatý sa pod názvom masikot (massicot) používa ako žltý pigment v maliarstve. V minulosti sa získaval žíhaním olovenej beloby na 300 °C. Bol jedným z najdôležitejších pigmentov od preddynastického Egypta až do konca 18. storočia.

Zdroje

1. Banícky terminologický slovník. Bratislava: Vyd. SAV, 1955, S. 28 [1], S. 19, 167
2. glieda. In: Malá encyklopédia chémie. 3. vyd. Bratislava : Obzor, 1981. 816 s. (Malé encyklopédie vydavateľstva Obzor.) S. 276.