Stará neoklasická syntéza
From Wikipedia, the free encyclopedia
Stará neoklasická syntéza (iné názvy: neoklasická syntéza (v užšom zmysle), veľká neoklasická syntéza, neoklasicko-keynesovská/neoklasicko-keynesiánska syntéza, neokeynesovská/neokeynesiánska syntéza; s dôrazom na keynesovskú stránku: keynesovstvo , staré keynesovstvo, neokeynesovstvo (resp. varianty), ortodoxné keynesovstvo, keynesovská/keynesiánska pravica; z pohľadu odporcov bastardné keynesovstvo; slovo keynesovstvo sa dá vždy nahradiť týmito jazykovými variantmi) je ekonomický smer spájajúci Keynesovu teóriu s neoklasickou mikroekonómiou. Predstaviteľmi sú napríklad Paul Anthony Samuelson a Franco Modigliani.
V 50. - 70. rokoch 20. storočia to bol absolútne dominantný smer ekonomického myslenia v západných krajinách. Postupne sa vyvíjal (mierne menil) v 40. až 70. rokoch. Typické pre starú neoklasickú syntézu je použitie Hicksovej schémy IS-LM.