Níšápúr (iné mená pozri nižšie) je mesto na severovýchode Iránu. Mesto sa nachádza v širokej, dobre zavlažovanej a úrodnej nížine na južnom úpätí pohoria Bínálúd. V minulosti viackrát zmenilo polohu. V okolí sa pestujú obilniny a bavlna. Medzi mestské odvetvia patrí poľnohospodársky priemysel a výroba kobercov a keramiky. Po ceste a železnici s je mesto spojené s Teheránom a Mašhadom. V roku 2006 malo 208 860 obyvateľov.[1][2]
| Níšápúr (per. نیشابور) | |
| mesto | |
 Panoráma dnešného Níšápúru | |
| Štát |  Irán |
|---|---|
| Provincia | Chorásán Razaví |
| Šahrestan | Níšápúr |
| Nadmorská výška | 1 213 m n. m. |
| Súradnice | 36°12′48″S 58°47′45″V |
| Vznik | starovek, asi 3. storočie pred Kristom |
| Časové pásmo | UTC +3:30 |
| - letný čas | UTC +4:30 |
  Poloha mesta na mape Iránu
| |
| Wikimedia Commons: Nishapur | |
| Webová stránka: http://neyshabur.ir/home/ | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Mená
- po perzsky: نیشابور
- v prepise: Níšápúr[3] (iné prepisy: Nišápúr[4], Nišápur[5][6], Nišapúr[4], Níšápur[7], niekedy aj Níšábúr[8]
- meno pochádza zo starovekého név-šápúr, odvodeného od jeho zakladateľa Šápúra I., významovo približne: spravodlivé, dobré mesto Šápúra[9]
- v novoperzštine aj Néšápúr[2] (nesprávne aj: Nejšápúr[8]), v stredoveku vyslovované Níšávúr[2], v stredoperzštine aj Névšáhpuhr[8]
- po arabsky: Najsábúr, Nisábur alebo Nísábúr, v klasickej arabčine: Najšábúr[2][9][10]
- v minulosti nieslo aj čestný názov Íránšahr[2]
- po armén. Niu-Šapuh[2][10]
História
História mesta siaha do staroveku. Jeho zakladateľom bol zrejme perzský kráľ Šápúr I. vládnuci v 3. storočí pred Kristom. Podľa niektorých názorov však staroveké mesto nebolo založené do čias Šápúra II.[2] Je možné, že bolo Šápúrom II. prestavané.[9] V tomto období patrilo spolu s Mervom, Herátom and Balchom k štyrom najväčším mestám Chorásánu, bolo centrom regiónu Abaršahr. V 5. storočí slúžilo ako rezidencia sásánovského panovníka Jazdkarta II. Neďaleko mesta sa tiež nachádzal Burzín-Mihr (aj Ádur Burzén-Mihr), jeden z troch najposvätnejších zoroastrijských chrámov ohňa v období Sásánovcov.[1][2][10] Ide možno o dnešný Kuh-e Benálúd. Od 5. storočia bolo mesto aj sídlom nestoriánskeho biskupa.[9]
Niekedy v rokoch 651/652 mesto dobyl arabský správca Basry Abd Alláh ibn Ámir. Arabská nadvláda viedla k strate predošlého významu. V meste dokonca nesídlila ani stála vojenská posádka. V rokoch 656/7 Arabi o mesto prišli počas vnútorných sporov medzi Alím a kalifom Mu'avíjom. Vlády v meste sa ujal Péróz III., syn Jazdkarta III. a dcéry posledného sásánovského správcu mesta Kanáranga.[2] Do rúk kalifátu sa mesto znovu dostalo asi o desať rokov po tom, čo Mu'ávija I. Alího porazil a vyslal Abd Alláha, aby znovu dobyl Chorásán a Sidžistán. V nasledujúcom období mesto spravovali umajjovskí správcovia. Z nich zrejme najvýraznejší bol Abd Alláh ibn Cházim, ktorý proti Umajjovcom povstal, no bol porazený. Mesto následne stratilo svoj význam, pretože bolo zatienené Arabmi preferovaným Mervom.[2][9][10]
.JPG)
_003.jpg)
Nová kapitola dejín mesta sa začala s príchodom lokálnej perzskej dynastie Táhirovcov. Táhirovec Abdulláh bin Táhir (aj Abd Alláh ibn Táhir) urobil mesto svojim hlavným sídlom a Níšápúr vo významností čoskoro predbehol Merv. Podieľ na tom mali aj lepšie klimatické podmienky v okolí mesta. Darilo sa poľnohospodárstvu i výrobe textilu. Stalo sa tiež kultúrnym centrom. V roku 863 Chorásán dobyli Saffárovci (Ja`kúb ibn al-Laíth as-Saffár), čím sa územie dostalo do víru bojov. Striedavo prevládal vplyv Saffárovcov a iných miestnych vodcov. Pokoj krajine priniesla až vláda Sámánovcov, ktorých panovník Ismá‘íl ibn Ahmad mesto v roku 900 dobyl.[2][9][10]
Pod sámánovskou nadvládou mesto prosperovalo a bolo hlavným mestom provincie Chorásán. V meste sa obzvlášť darilo výrobe keramiky a luxusných látok. Dobrá hospodárska situácia znamenala vznik silnej vrstvy patricijského meštianstva, ktorú reprezentovali obchodníci, remeselníci, úradníci a učenci. V meste pôsobili významní moslimskí teológovia a právnici z dvoch hlavných madháb - hanafí a šáfií. Koncom 10. storočia v Níšápúre pôsobila tiež asketická a pietistická sekta kerrámíjja. Menšinovo boli v meste zrejme zastúpení aj prívrženci Alího a hnutia mu’tazily. Arabskí historici mesto v tomto období popisujú ako husto zaľudnené sídlo rozdelené na 42 častí. Jeho súčasťou bola mestská citadela, správne mesto a predmestie. Medzi významné budovy patrila saffárovská mešita vystavaná Amrom, verejný trh nazývaný al-Mu'askar a dva veľké paláce. Mesto bolo obohnané viacerými hradbami, citadela mala dve brány, mesto štyri. Opevnené bolo aj predmestie. Mesto a mestské záhrady boli zavlažované sústavou kanálov z neďalekého vodného toku Saghávar, vďaka čomu bolo najúrodnejšou oblasťou v Chorásáne.[2][9][10]
V roku 1037 mesto dobyl seldžucký vodca Tugril Beg I., ktorý ho dočasne ustanovil hlavným mestom Seldžuckej ríše. Pre seldžuckú expanziu na západ Níšápúr čoskoro vystriedal Rajj a iné mestá. Istý čas v Níšápúre prebýval seldžucký panovník Alp Arslán a vezír Nizám al-Mulk. Súčasťou ríše Seldžukovcov bolo mesto až do roku 1142, keď ho za vlády Ahmada Sandžara dočasne okupovala Chórezmská ríša. V roku 1153 mesto vyplienili oguzskí Turci, čo viedlo k tomu, že väčšina obyvateľov utiekla do predmestia Šádjách (aj Šádják), ktoré bolo rozšírené a opevnené. Mestu vládli formálne seldžuckí správcovia, ktorí avšak v skutočnosti vystupovali ako samostatní vládcovia. Postupne sa pri moci vystriedali al-Mu'ajjid (Mo’ajjed-ad-Dín Aj Aba), Tughán Šáh Abú Bakr a Sandžar Šáh. Začiatkom leta 1187 mesto dobyl chórezmský panovník Tekiš Šáh a mesto ríša vo svojej držbe udržala až do roku 1202, keď ho dobyli Ghórovci (či Ghúrovci).[2][9][10]
Prosperita mesta v tomto období výrazne poklesla. Dlhotrvajúce ničivé vojny, povstania a zemetrasenia v rokoch 1145 a 1208 mali ničivé následky. Popis zdevastovaného sídla z tohto obdobia podáva cestovateľ Jákut, ktorý mesto v roku 1216 navštívil. Osud starého mesta bol spečatený v roku 1221, keď ho dobyli a zrovnali so zemou Mongoli na čele s Tolujchánom. Hoci sa mesto čoskoro obnovilo, jeho zlaté časy boli dávno preč. Nové mesto bolo vystavané na mieste bývalého predmestia Šádjách a na tomto mieste bolo mesto obnovené aj po ničivom zemetrasení v roku 1280.[2][9][10]
.jpeg)
V 14. storočí mesto podľa perzského učenca Hamdulláha Mustaufího al-Kazvíního opäť prosperovalo a Ibn Battúta ho dokonca pre jeho produktivitu a úrodnosť nazval Malým Damaškom. Chválil tiež miestne madrasy. V nasledujúcom období začal význam mesta upadať.[2] Po rozpade Mongolskej ríše sa stalo súčasťou ríše Ílchánovcov, v 30. rokoch 14 storočia ho získali Sarbadárovci. V roku 1381 sa stalo súčasťou ríše Tímúra. Vplyv mesta opäť upadol, pretože Tímúrovci preferovali Samarkand a Herát. Neskôr Sáfíjovci, ktorí mesto získali, vybudovali ako nové centrum Chórásánu Mašhad.[9]
Španielsky cestovateľ Ruy González de Clavijo Níšápúr v roku 1404 popisuje ešte ako veľké a prosperujúce mesto, už o rok neskôr však bolo zničené ničivým zemetrasením. Dnešné mesto bolo preto vybudované asi 5 kilometrov severozápadne. Na počiatku vlády Abbása I. bolo mesto viackrát napadnuté Uzbekmi (Abdulláh II. z rodu Šajbánovcov) a v rokoch 1750/1 bolo spolu s ďalšími chorásánskymi mestami dobyté a vyplienené Afgáncom Ahmadom Šáhom Dorránym. Afgánski správca Abbás-koli mesto prestaval. V roku 1796 sa stalo súčasťou kádžárovskej Perzie.[9]
Mesto malo v 19. storočí stále hradby, počet obyvateľov západní cestovatelia odhadli iba na 8 000 v roku 1845 a 10 000 v roku 1889. Koncom 19. storočia mal mať Níšápúr živý a rozsiahly bazár a kolóniu arménskych obchodníkov. Neďaleko mesta v Bár-e Ma'den sa ťažili tyrkysy.[9]
V meste sa nachádzajú hrobky Omara Chajjáma a Faríduddína Muhammada Attára.[9][10]
Významné osobnosti
_001.jpg)
- Abú Muhammad Džuvajní (10. – 11. storočie), moslimský učenec, teológ a právnik
- Abu 'l-Ma'álí al-Džuvajní (11. storočie), moslimský učenec, teológ a právnik, syn Muhammada Džuvajního, prezývaný aj Imám al-Ḥaramain
- Muslim ibn al-Hadždžadž Níšápúri (9. storočie), moslimský učenec
- Abú Bakr Muhammad ibn Išák (9. – 10. storočie), moslimský učenec, askéta, vodca hnutia kerrámíjja
- al-Hákim al-Najsábúrí (aj Ibn al-Bajji', 933 – 1014), moslimský učenec, tradicionalista
- Abú Mansúr al-Tha'álibí (9. – 11. storočie), perzský spisovateľ
- Hasanak Míkáli (10. – 11. storočie), vplyvný minister Mahmúda z Ghazny
- Kušajrí (* 986), moslimský mystik, súfi
- Omar Chajjám (okolo 1021 – 1122), perzský vedec, matematik, astronóm a básnik z
- Hadži Bektaš Veli (13. storočie), moslimský mystik a filozof
- Faríduddín Muhammad Attár († asi 1229), perzský básnik a mysliteľ
- Fattáhí Níšábúrí, perzský básnik z 15. storočia
- Kamál al-Molk (* 1848 – † 1940), perzský maliar, zomrel v meste
- Gholamali Baratzadeh (* 1985), iránsky reprezentant v športovom lezení
Galéria
Mauzóleum Faríduddína Muhammada Attára
Vlaková stanica v meste
Kultúrny komplex Azizi
Bibi Šatia, mauzóleum a mešita
Rezidencia Amín al-Islámi, iránska kultúrna pamiatka
Starý dom v meste, iránska kultúrna pamiatka
Portál starého domu Idiani v Níšápúre, iránska kultúrna pamiatka
Portál mešity Abú al-Fádl Takijáh
Mešita Mahdia
Bazár v Níšápúre
Abbasi karavanserail
Socha matky v meste
Socha Háfiza Širázího
Námestie slobody v Níšápúre
Íván v hrobke Omara Chajjáma
.jpg)
_portal_after_reconstruction_2.JPG)
.JPG)
.jpg)
Referencie
Iné projekty
Externé odkazy
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
