From Wikipedia, the free encyclopedia
Neurón alebo nervová bunka je bunka, ktorá je najvýznamnejším stavebným a funkčným prvkom nervového tkaniva.
Toto je článok o neuróne v biológii. O neuróne v elektronike pozri neurón (elektronika).
Na rozdiel od ostatných buniek v tele prežíva väčšina neurónov počas celého ľudského života.[1]
Skladá sa z tela bunky (iné názvy neurocyt, perikaryon alebo soma), teda nervovej bunky v užšom zmysle. Telo má prevažne význam centra látkovej premeny a z vodivých výbežkov. Výbežky nervovej bunky sú dvojaké:
Kontakty medzi neurónmi navzájom a medzi neurónmi a inými bunkami zabezpečujú synapsie. V minulosti bola nervová sústava človeka považovaná za sieť vzájomne pospájaných buniek. Až tzv. neurónová teória považovala každú nervovú bunku za samostatnú funkčnú i štrukturálnu jednotku. Presadila sa koncom 19. storočia a jej definitívnu platnosť potvrdil elektrónový mikroskop, ktorý dokázal priamo synapsie zobraziť.[2]
Veľkosť tela neurónu – neurocytu – sa pohybuje od 4 po 13 mikrometrov. Jeho jadro je guľaté alebo oválne, s výrazným jadierkom. V cytoplazme je množstvo ribonukleoproteínov, ktoré sa typicky farbia a v mikroskopickom preparáte vytvárajú hrudky označované ako Nisslova substancia.
Dendritov má neurón spravidla väčší počet, bývajú kratšie a bohato rozvetvené. Ich povrch býva často pokrytý dendritickými tŕňmi (púčikmi), na ktorých sú synapsie.
Neurit (axón, nervové vlákno) býva spravidla jeden, na konci môže byť značne rozvetvený (tzv. terminálna arborizácia alebo koncové vetvenie), posledné úseky na nazývajú koncové guľkovité výbežky (butóny)[1] . Každá vetva je zakončená synapsiou; vetvičky sa označujú ako telodendrie. Tieto končia na dendritoch alebo neurocytoch neurónov, na svalových alebo žľazových bunkách. Vo väčšine prípadov je neurit po celej dĺžke, okrem začiatočného (iniciálneho) segmentu a tenkých vetiev terminálneho vetvenia, obalený myelínovou pošvou, ktorá sa významne podieľa na prenose vzruchu. Čím je nervové vlákno a je myelínová pošva hrubšia, tým rýchlejšie vedie vzruch. Myelínová pošva nepokrýva povrch axónu súvisle, ale je prerušovaná Ranvierovými zárezmi. Vzdialenosti medzi nimi sú 0,3 až 1,2 mm (čím sú väčšie, tým sa vzruch po axóne šíri rýchlejšie). V periférií sú zárezy oddelené od okolia bazálnou membránou, v mozgu a mieche nasadajúcimi astrocytmi.[3]
Jej zvláštnosťou sú oblasti s typickým výskytom určitého druhu iónových kanálov: časť je chemicky (synapsie) a časť elektricky riadená (oblasti vedúce vzruch a reagujúce na zmenu membránového potenciálu).
Tvoria zväzky prebiehajúce telom i výbežkami, zobraziteľné sú len špeciálnym farbením alebo elektrónovým mikroskopom. Delia sa na hrubšie neurotubuly, ktoré sa podieľajú na prúdení cytoplazmy i prenose mediátorov v bunke, a tenšie neurofilamenty.
Neurón je bunka špecializovaná na získavanie, prenos, spracovanie a ukladanie informácií. Informáciu prenáša vo forme elektrického signálu. Časť neurónov prenáša informácie z vonkajšieho a vnútorného prostredia do riadiacich centier centrálnej nervovej sústavy, časť regulačnú odpoveď z týchto centier do tkanív a orgánov. Časť neurónov tvorí tieto regulačné centrá, ktorá signály spracúvajú, ukladajú a plánujú odpoveď.[3]
Nervové bunky vytvárajú v centrálnom nervovom systéme zložitú sieť. Medzi základné funkčné princípy tejto siete patria:
Vyššie uvedené charakteristické vlastnosti neurónovej siete umožňujú nasledovné zmeny signálu:
Zásadným faktom je tzv. „zákon všetko alebo nič“ – neurón buď nereaguje, alebo reaguje vznikom akčného potenciálu. Intenzitu a charakter reakcie práve ovplyvňujú vyššie uvedené regulačné systémy.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
