Jozef Lacko sa narodil 19. januára1917 vo Zvolene v početnej rodine železničiara. Základnú a strednú školu absolvoval vo svojom rodisku. V roku 1936 zmaturoval na reálnom gymnáziu vo Zvolene. V rokoch 1936 - 1938 študoval na ČVUT (vtedy VUT) v Prahe, odbor architektúra a pozemné staviteľstvo. V roku 1936 z dôvodu zatvorenia českých vysokých škôl pokračoval v štúdiu na Nemeckej vysokej škole technickej (vtedy HT v Prahe), ktoré úspešne ukončil v roku 1941. Počas štúdia v Prahe sa na budovaní jeho architektonického profilu podieľal aj známy bratislavský profesor Franz Wimmer.
Vďaka vynikajúcim študijným výsledkom mal otvorenú cestu k profesoroviEmilovi Bellušovi na Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave. V období rokov 1941 – 1948 tu pôsobil ako asistent na Ústave pozemného staviteľstva. V prvých rokoch praxe spolupracoval hlavne s Emilom Bellušom, čo malo výrazný vplyv na jeho tvorivú osobnosť. Ako mladý absolvent nemal veľkú šancu dostať sa k architektonickej činnosti, z tohto dôvodu sa zúčastňoval mnohých architektonických súťaží, ktoré mu poskytli priestor na to, aby v krátkom čase presvedčil o svojom talente.
V roku 1950 sa architekt oženil a s manželkou Máriou, vychovali spolu adoptívnu dcéru Danielu. O rok neskôr ako člen česko-slovenskej delegácie architektov navštívil Sovietsky zväz. Cieľom mesačnej návštevy bolo osvojenie si princípov socialistického realizmu v architektúre a ich aplikovanie. Po návrate sa naďalej venoval pedagogickej činnosti na Fakulte architektúry SVŠT v Bratislave, kde v rokoch 1953-1962 zastával post docenta Katedry architektonickej tvorby. Počas rokov 1964-1969 bol vedúcim Katedry architektonickej tvorby Stavebnej fakulty SVŠT v Bratislave. V roku 1960 sa mu dostalo uznania v podobe Ceny mesta Bratislava a v roku 1962 sa stal laureátom Štátnej ceny Klementa Gottwalda za Teoretické ústavy Lekárskej fakulty UK.
V tom istom roku mu bol udelený profesorský titul v odbore architektonickej tvorby a typológie. O dva roky neskôr sa stal podpredsedom Zväzu architektov ČSSR a predsedom Zväzu slovenských architektov. Na týchto postoch zotrval do roku 1969. Roku 1967 sa stal nositeľom Štátneho vyznamenania za zásluhy o výstavbu. O štyri roky neskôr v roku 1971 musel z dôvodu previerok opustiť SVŠT a našiel si nové miesto v Projektovej organizácii spoločenských stavieb v Bratislave. V roku 1972 viedol ateliér v Štátnom projektovom a typizačnom ústave v Bratislave, v rovnakom roku sa začali realizačné práce na Moste SNP, ktorý bol postavený podľa jeho návrhu.
Zomrel 9. septembra 1978 v Bratislave, kde je aj pochovaný na cintoríne v Slávičom údolí.
Architektonická tvorba
Jeho tvorba je časovo vymedzená obdobím od konca druhej svetovej vojny až po koniec 70. rokov 20.storočia. O odráža problematiku socialistickej architektúry a krátke obdobie intermezza v 60. rokoch. Kríza sociálnych ideálov, ktorá je spôsobená vojnou a ideológiou totalitného zriadenia sa pretavuje do myslenia a tvorivého prístupu architekta.
Prvé Lackove návrhy sa nesú duchu predvojnového funkcionalizmu so zreteľným vplyvom Emila Belluša. Ďalšia tvorba nesie znaky neskorého funkcionalizmu a neskôr socialistického realizmu, no v jeho prácach cítiť snahu o vymanenie sa z unifikovanej a kolektivistickej tvorby a hľadanie vlastnej interpretácie myšlienky socializmu.
Tieto snahy sa prejavili hlavne v Lackovom prístupe k problematike obytných budov. Zaoberal sa analyzovaním primárnych ľudských potrieb, získané poznatky sa potom snažil adaptovať do koncepcie moderného bytu. Jeho prínos v tejto oblasti spočíva v skvalitnení funkčno-prevádzkových vzťahov v obytnom priestore, pričom zohľadňuje nároky na premenlivosť, elasticitu a variabilitu. Hodnotným znakom Lackovej tvorby je citlivosť, s ktorou pristupuje k osádzaniu svojich stavieb do existujúceho urbanistického prostredia.
V neskorších rokoch cítiť v jeho tvorbe výrazný záujem o inovatívne tendencie a snahu o udržanie kroku s dobou, či už konceptuálne alebo technologicky.
Jozef Lacko patril k veľmi pracovitým a tvorivým architektom a uznávaným pedagógom, ktorý si napriek úspechom zachoval ľudský prístup a skromnosť.
Pamätníková tvorba
Dôležitou súčasťou Lackovho diela je pamätníková tvorba. Lackov tvorivý prístup a jeho práca s architektonickým tvarom a materiálom harmonizuje so sochárskym dielom a necháva ho vyniknúť. Na mnohých návrhoch spolupracoval s výtvarníkmi - sochármi, najčastejšie s Jánom Kulichom.
1977 - Rekreačné zariadenie krajskej prokuratúry, Krpáčovo, spolupráca: I. Ďuriak
1977 - Rekreačné zariadenie CKM Junior, Krpáčovo, spolupráca: I. Ďuriak
1978 - Ubytovňa Slovnaft, Bratislava, spolupráca: J. Adámek
1978 - Rodinný dom na Gorazdovej ulici, Bratislava
1978 - Projekt rodinného domu, Kráľovské údolie 25, Bratislava
Architekt sa okrem projekčnej a pedagogickej činnosti venoval aj publikačnej činnosti, ktorá zahrňovala príspevky do odborných časopisov, štúdie, odborné články, skriptá a učebnice.
Zaoberal sa najmä problematikou bývania a typológie obytných stavieb, recenzoval novovznikajúce stavby, písal odborné články a referáty. Bol členom redakčnej rady a vedeckým redaktorom Stavebného náučného slovníka a v rokoch 1959-1964 aj členom redakčného kruhu časopisu Projekt.
Slovník súčasného slovenského umenia ( LO = heslá z architektúry). Vyd. SFVU Bratislava 1967
Pamätník SNP v Banskej Bystrici (recenzia). In: Projekt 1969,č. 11-12, s. 206
Architekt mal tímového ducha, na návrhoch a projektoch rád spolupracoval s inými architektmi (J. Knapo, M. Škorupa, A. Cibulka, Ján Štefanec, A. Klaučo, K. Rosmányi st., L. Kušnír, I. Slameň, V. Malcer, O. Dóra, M. Drábek, C. Rovňák, J. Antal, Branislav Somora, I. Ďuriak, J. Adámek a mnohí ďalší) študentmi architektúry a tiež z odborníkmi z iných profesií – statici (A. Tesár, J. Kozák), výtvarníci, sochári (Ján Kulich).
"Architektúra je ako šport, ak chcete byť dobrí, musíte stále trénovať." [chýba zdroj]
1960 Cena mesta Bratislava
1962 Štátna cena Klementa Gottwalda za Teoretické ústavy Lekárskej fakulty UK
1967 Štátne vyznamenanie za zásluhy o výstavbu
Toto ocenenie je udeľované na počesť profesora Jozefa Lacka každoročne od roku 1990 za najlepšiu absolventskú magisterskú diplomovú prácu v danom školskom roku.
MATÚŠ, Dulla. Architektúra dnes: súčasná slovenská architektúra a jej súvislosti. Bratislava: Pallas, 1993. ISBN 8070950161.
MATÚŠ, Dulla; MORAVČÍKOVÁ, Henrieta. Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava: Slovart, 2002. ISBN 8071456845.
MATÚŠ, Dulla; MORAVČÍKOVÁ, Henrieta. Kto je kto v architektúre na Slovensku. Bratislava: Informačné stredisko architektúry Spolku architektov Slovenska, 1995. ISBN 8088791006.
DULLA, Matúš a kolektív. Majstri architektúry. Bratislava: Perfekt, 2005. ISBN 8080463123.
KUSÝ, Martin. Architektúra na Slovensku 1945 – 1975. Bratislava: Pallas, 1976.
MATÚŠ, Dulla; MORAVČÍKOVÁ, Henrieta. Architektúra na Slovensku. Bratislava: Slovart, 2005. ISBN 8080850798.