From Wikipedia, the free encyclopedia
Izraelské osady sú sídla založené Izraelom a Izraelčanmi na územiach, ktoré židovský štát dobyl v Šesťdňovej vojne v roku 1967.
Oficiálna izraelská pozícia ohľadne osád na Západnom brehu Jordánu je, že tieto sídla nenarušujú práva tu usadených palestínskych obyvateľov, pretože boli zriaďované na štátnej nie na súkromnej pôde. To ale spochybňuje organizácia Peace Now, ktorá zverejnila v roku 2006 štúdiu, podľa ktorej 39 % plochy obsadzovanej izraelskými osadami na Západnom brehu Jordánu leží na pozemkoch, ktoré pôvodne patrili súkromným palestínskym vlastníkom.[7] Osady sú umiestnené na území, ktoré je pod vojenskou správou a nie je formálne súčasťou Izraela. Právo židov usadzovať sa na týchto územiach bolo podľa izraelskej vlády zakotvené pri zriaďovaní Britského mandátu Palestína a navyše niektoré z týchto sídel nadväzujú na židovské komunity, ktoré tu existovali do roku 1948 (napríklad Kfar Ecion alebo Hebron). Izrael považuje Západný breh Jordánu za sporné a nie okupované územie.[8] Východný Jeruzalem a Golanské výšiny sú Izraelom považované za integrálnu súčasť Izraela a tunajšie osady sa právne nelíšia od akýchkoľvek iných sídiel vo vlastnom Izraeli.
Vznik prvých izraelských osád sa datuje už krátko po Šesťdňovej vojne. Úplne prvou osadou bol Kfar Ecion. 27. septembra 1967 sa skupina budúcich osadníkov zišla na vojenskom cintoríne v Jeruzaleme a potom po ceremoniále vyrazili v konvoji na miesto, kde obnovili dedinu Kfar Ecion zničenú v roku 1948 počas Prvej arabsko-izraelskej vojny.[9] V tom čase ale oficiálnou pozíciou izraelskej vlády po jej zasadaní 19. júna 1967 bolo vrátiť dobyté územia (Golanské výšiny a Sinaj) výmenou za mier so susednými arabskými štátmi. Egypt však nemal znovu získať kontrolu nad Pásmom Gazy. V prípade Západného brehu Jordánu sa predpokladalo buď jeho vrátenie Jordánsku alebo vytvorenie autonómneho palestínskeho štátu. Len v prípade Jeruzalemu sa od začiatku počítalo s jeho zjednotením pod izraelskou suverenitou. Čast ministrov však s týmto zámerom nesúhlasila. Minister práce Jigal Alon presadzoval trvalú anexiu časti Západného brehu Jordánu a Pásma Gazy a zakladanie izraelských osád na tomto území. Malo ísť o údolie rieky Jordán, oblasť historického Guš Ecion, aglomeráciu Jeruzalemu, región južného Judska (Hebronské hory) a južnú časť Pásma Gazy. Tento projekt nazývaný Alonov plán nebol síce nikdy oficiálne izraelskou vládou prijatý ako oficiálna politika, ale napriek tomu sa v následujúcich rokoch stal faktickou smernicou izraelskej vlády pri zakladaní prvých osád.[10]
Ako prvá osada v rámci Alonovho plánu vznikla v roku 1968 dedina Kalija v údolí Jordánu. V roku 1968 prišli prví izraelskí osadníci do Hebronu (od roku 1972 vedľa historického Hebronu vznikla nová izraelská štvrť Kirjat Arba). Ešte pred koncom 60. rokov 20. storočia vznikli tiež ďalšie osady v bloku Guš Ecion. Rozvíjali sa aj prvé osady na Sinajskom polostrove, kde Moše Dajan presadzoval projekt výstavby veľkého mesta s prístavom Jamit. V roku 1974 bolo založené hnutie Guš Emunim, ktoré požadovalo ísť nad rámec Alonovho plánu a zahájiť osídľovanie aj vo vnútrozemí Západného brehu Jordánu. Pre tento účel zriadilo zvláštnu osídľovaciu organizáciu Amana. Aktivisti Guš Emunim sa snažili usadiť v tejto oblasti aj za cenu potýčok s izraelskou armádou. Získavali podporu opozičnej strany Likud a jej predáka Menachema Begina, ktorý sľuboval, že ak sa stane premiérom, nikdy sa obsadených území nevzdá.[11]
V roku 1977 Likud vyhral vo voľbách a začal masívnu výstavbu osád. Počas roku 1977 ich vzniklo 15 vrátane prvej v Pásme Gazy (Necer Chazani), kde ale bola už v roku 1970 obnovená dedina Kfar Darom vyprataná v roku 1948. V roku 1978 však vláda Menachema Begina uzavrela mierovú zmluvu s Egyptom a súhlasila s predaním Sinajského polostrova pod egyptskú suverenitu. Roku 1982 boli všetky izraelské osady na Sinaji vypratané aj za cenu potýčok s osadníkmi. Zároveň pokračovala výstavba osád na ostatných obsadených územiach. V roku 1979 vláda zrušila obmedzenie na nákup pôdy na Západnom brehu Jordánu. V roku 1981 vláda rozhodovala o anexii Golanských výšin. Počas roku 1981 bol prekonaný ďalší rekord, keď vzniklo 16 nových osád. Výstavba osád pokračovala po celý zvyšok 80. rokov 20. storočia, a to aj počas Prvej intifády.[11]
Začiatkom 90. rokov 20. storočia začal mierový proces a časti Pásma Gazy a Západného brehu Jordánu prešli pod bezpečnostnú a civilnú kontrolu Palestínskej autonómie, výstavba osád ale pokračovala. Nezakladali sa však už nové osady, ale existujúce osady zvyšovali počet svojich obyvateľov. Zároveň v blízkosti osád vznikali satelitné štvrte, takzvané "outposty", ktoré síce formálne tvorili súčasť svojej materskej osady, ale v skutočnosti sa aspoň niektoré z nich vyvíjali do samostatných obcí, aj keď neboli uznávané izraelskou vládou.[11]
Počas Druhej intifády dochádzalo na Západnom brehu Jordánu k častým útokom na osadníkov a populačný rast tunajších osád sa spomalil. Zároveň však začala výstavba Izraelskej bezpečnostnej bariéry, ktorá niektoré osady blízko Zelenej línie fakticky oddelila od Západného brehu a pripojila ich k Izraelu.[11] V roku 2005 vláda Ariela Šarona uskutočnila Izraelský plán jednostranného stiahnutia, v ktorého rámci boli vysťahované všetky osady v Pásme Gazy a tiež 4 osady v severnej časti Západného brehu Jordánu.
V novembri 2009 ohlásila izraelská vláda vedená Benjaminom Netanjahuom desaťmesačné moratórium na novú bytovú výstavbu v osadách na Západnom brehu Jordánu. Gesto sa netýkalo východného Jeruzalema ani Golanských výšin. Výnimočne bola povolená aj výstavba budov verejného charakteru.[12] Toto gesto však neviedlo k obnoveniu rokovania medzi oboma stranami.
Izraelské osady sa rozkladajú alebo rozkladali na všetkých územiach, ktoré Izrael obsadil v roku 1967:
Izraelské osady na Západnom brehu Jordánu a na Golanských výšinách zahrňujú menšie sídla vidieckeho typu, ktoré sa združujú do Oblastných rad, stredne veľkých osád charakteru menších miest, ktoré majú štatút miestnych rad a z najväčších sídel mestského typu so štatútom mesta. Najväčším mestom medzi izraelskými osadami je Modi'in Illit, kde k 31. decembru 2011 žilo 52 100 obyvateľov.[13] Administratívne delenie ale vždy nekopíruje ľudnatosť osady. Napríklad osada Ma'ale Efrajim s cca 1400 obyvateľmi má štatút miestnej rady, kým Kochav Ja'akov s viac ako 6000 obyvateľmi tento status nemá. Osady vo Východnom Jeruzaleme majú status mestských štvrtí Jeruzalema. Niektoré z nich majú cez 40 000 obyvateľov (Pisgat Ze'ev alebo Ramot).
Menšie osady sa tiež delia podľa ekonomického charakteru, a to na kibucy (vysoká miera kolektívnej spolupráce), mošavy (nižšia miera kolektívnej spolupráce) a spoločné osady (bez hospodárskej spolupráce medzi jednotlivými obyvateľmi).
Okrem oficiálnych osád existujú na Západnom brehu Jordánu aj neoficiálne osady ("outposty"), ktoré izraelská vláda neuznáva ako samostatné obce a považuje ich buď za púhe štvrte existujúcich "materských" osád (napríklad osada Nofej Prat je považovaná za súčasť Kfar Adumim), alebo ich vôbec neuznáva a považuje ich za osídlenia vzniknuté bez povolenia (napríklad Magen Dan blízko osady Elkana).
Izraelské osady najmä na Západnom brehu Jordánu vykazujú pretrvávajúci populačný nárast, ktorý je omnoho rýchlejší ako prírastok obyvateľstva v celoštátnom meradle (v roku 2008 5,1 % verzus 1,8 %).[14] Vďaka tomu demografický význam tejto skupiny populácie rastie. kým osady v pásme Gazy zostávali po celý čas svojej existencie len nepočetnými enklávami, osady na Západnom brehu a izraelské štvrte vo východnom Jeruzaleme sú domovom desaťtisícok ľudí. Kombinovaná populácia všetkých izraelských osád (vrátane východného Jeruzalemu) presiahla okolo roku 2009 hranicu 500 000 obyvateľov. V roku 2009 zároveň počet osadníkov na Západnom brehu Jordánu presiahol 300 000 a v niektorých územne kompaktných blokoch tvoria Izraelčania na Západnom brehu etnickú väčšinu. Populácia osád na Golanských výšinách síce zaznamenáva nižšie ročné nárasty, ale vzhľadom na absenciu arabského osídlenia na väčšine plochy Golan má tamojšia osadnícka populácia etnickú prevahu na celom území výšin (okrem drúzskych dedín na severe).
Obyvateľstvo osád sa líši v svojej náboženskej orientácii. Existujú osady sekulárnych obyvateľov (napríklad Ariel[15]), osady obyvateľov nábožensky zameraných (napríklad Efrat[16]) alebo ultraortodoxných (charedim – napríklad Bejtar Illit). Existujú aj zmiešané osady, v ktorých vedľa seba žijú skupiny s rôznou mierou náboženského zamerania.
| rok | Západný breh | Pásmo Gazy | vých. Jeruzalem | Golan. výšiny | celkom |
|---|---|---|---|---|---|
| 1972 | 1 182 | 700 | 8 649 | 77 | 10 608 |
| 1983 | 22 800 | 900 | 76 095 | 6800 | 106 595 |
| 1985 | 44 100 | 1 900 | 103 900 | 8 700 | 158 700 |
| 1989 | 69 800 | 3 000 | 117 100 | 10 000 | 199 900 |
| 1990 | 78 600 | 3 300 | 135 000 | 10 600 | 227 500 |
| 1991 | 90 300 | 3 800 | 137 300 | 11 600 | 243 000 |
| 1992 | 101 100 | 4 300 | 141 000 | 12 000 | 258 400 |
| 1993 | 111 600 | 4 800 | 152 800 | 12 600 | 281 800 |
| 1995 | 133 200 | 5 300 | 157 300 | 13 400 | 309 200 |
| 1996 | 142 700 | 5 600 | 160 400 | 13 800 | 322 500 |
| 1997 | 154 400 | 5 700 | 161 416 | 14 300 | 335 816 |
| 1998 | 163 300 | 6 100 | 165 967 | 14 900 | 350 267 |
| 1999 | 177 411 | 6 337 | 170 123 | 15 313 | 369 184 |
| 2000 | 192 976 | 6 678 | 172 250 | 15 955 | 387 859 |
| 2002 | 214 722 | 7 277 | 175 617 | 16 503 | 414 119 |
| 2003 | 224 669 | 7 556 | 178 601 | 16 791 | 427 617 |
| 2004 | 234 487 | 7 826 | 181 587 | 17 265 | 441 828 |
| 2005 | 258 988 | 0 | 184 057 | 17 794 | 460 838 |
| 2006 | 268 400 | 0 | 186 857 | 18 105 | 473 362 |
| 2007 | 276 462 | 0 | 189 708 | 18 692 | 484 862 |
| 2008 | 295 380 | 0 | 193 091 | 19 083 | 507 554 |
| 2009 | 299 440 | 0 | 191 960 | 19 248 | 510 648 |
| 2010 | 314 132[19] | 0 | 198 629 | 19 797 | 534 224 |
| 2011 | 328 423[20] | 0 | n/a | 20 347 | n/a |
| 2012 | 360 000[21] | 0 | n/a | n/a | n/a |
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
