taliansky básnik, románopisec, vojak a politik From Wikipedia, the free encyclopedia
Gabriele D'Annunzio, Principe di Montenevoso, narodený ako Gaetano Rapagnetta, obvykle len D'Annunzio (* 12. marec 1863, Pescara, Taliansko – † 1. marec 1938, Gardone Riviera) bol taliansky básnik, románopisec, vojak a politik, symbol obdobia dekadencie v literatúre a vojnový hrdina 1.svetovej vojny. Stal sa známym v literatúre v období rokov 1889 až 1910 a v politike od 1914 do 1924. Jeho dielo ovplyvnilo široké vrstvy súčasníkov aj nasledovníkov. Stál pri zrode talianskeho aj európskeho fašizmu. Traduje sa, že bol priateľ Benita Mussoliniho.
| Gabriele D'Annunzio, principe di Montenevoso | |
 | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Rodné meno | Gaetano Rapagnetta |
| Narodenie | 12. marec 1863 |
| Pescara, Taliansko | |
| Úmrtie | 1. marec 1938 (74 rokov) |
| Gardone Riviera, Taliansko | |
| Národnosť | talianska |
| Zamestnanie | spisovateľ, básnik, vojak, politik |
| Manželka | Mária Hardouin di Gallese |
| Deti | traja synovia |
| Dielo | |
| Žánre | báseň, román, plagát, dráma |
| Obdobie | dekadencia, symbolizmus |
| Témy | láska, príroda |
| Debut | Primo verse - zbierka básní |
| Významné ocenenia | prezident Talianskej akadémie |
| Ovplyvnený | |
| Ovplyvnil |
|
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | Gabriele D’Annunzio (plné texty diel autora) |
 | Gabriele D’Annunzio (multimediálne súbory na commons) |
Bol dalmátskeho pôvodu. Narodil sa v meste Pescara v kraji Abruzzy. Otec bol majiteľom pozemkov a starostom mesta. Priezvisko D'Annunzio si začal písať v roku 1851, a pri narodení syna bolo aj toto meno uvedené v matrike. Syn bol pokrstený ako Gaetano a už v útlom detstve si vybral pseudonym Gabriele. Študoval na lýceu v meste Prato v Toskánsku. Básnickú prvotinu publikoval ako šestnásťročný študent pod názvom „Primo verse“(1879). Boli v nej vplyvy Giosuè Carducciho a jeho ódy „Odi barbare“, bok po boku s vplyvom hrubej imitácie Lorenza Stecchettiho. V roku 1881 vstúpil na pôdu Rímskej univerzity La Sapienza kde sa stal členom rôznych literárnych skupín vrátane revue „Cronaca Bizantina “ pod vedením Angela Sommarugu a písal články a kritiky pre miestne noviny.
Na La Sapienza publikoval „Canto novo“ (1882), „L'intermezzo di rime“ (1883), „Il libro delle vergini“ (1884) a veľkú časť poviedok zo zbierky „Pantaleone“(1886). „Canto novo“ obsahuje básne plné pulzujúcej mladosti a prísľubu sily s opisom mora a krajiny v Abruzze. V próze „Terra vergine“ pokračoval v opise rodného kraja a života sedliakov.
„Intermezzo di rime“ značí začiatok D'Annunziovho druhého charakteristického štýlového prístupu. Jeho koncepcia štýlu bola nová, vyjadrovala najjemnejšie vibrácie premenlivého života. Obidva štýly a témy vyvolali búrlivú reakciu kritikov. Niektorí ho oslavovali ako zázračné dieťa, iní mu vytýkali perverznú morálku v jeho tvorbe a ďalší oceňovali závan čerstvého vzduchu a novej vitality v jeho veršoch. Stal sa stredobodom literárneho škandálu v revui Angela Sommarugeho.
D'Annunzio sa stal autorom novín „Tribuna“. Mal tam pseudonym „Duca minimo“. Písal brilantné články a vytvoril poému „Il libro d'Isotta“ (1886), v ktorej spojil modernú citovosť a vášne s farbami renesancie. Táto báseň je zaujímavá tým, že v nej možno nájsť zárodky jeho budúcej tvorby, hlavne v básni „Intermezzo melico“ a v niektorých baladách a sonetoch, kde sa nachádzajú opisy a emócie, ktoré neskôr prechádzajú do formy estetického obsahu „Il piacere“, „Il trionfo della morte“ a „Elegie romane“(1892).
D'Annunziov prvý román „Il piacere“, 1889, (do angl. preložený ako The Child of Pleasure) nasledovali v roku 1891 Giovanni Episcopo a v roku 1892 L'innocente (The Intruder). Tieto tri romány zanechali hlboký dojem. L'innocente, preložený do francúzštiny Georgesom Herellom, dostal dobré recenzie a uznanie zahraničnej kritiky. Po jeho diele Il trionfo della morte (1894) nasledovali Le vergini delle rocce, 1896, a „Il fuoco“ (1900). „Il fuoco“ obsahuje opisy Benátok a ich najhorlivejšiu glorifikáciu aká existuje v akomkoľvek jazyku. Jeho najrešpektovanejšie básnické diela tohto obdobia predstavujú Il Poema Paradisiaco(1893), „Odi navali“, 1893 a „Laudi“(1900).
Neskoršia fáza tvorby sa niesla v znamení drámy. Jednoaktovka Il sogno di un mattino di primavera, 1897, je lyrická fantázia. Pre Sarah Bernhardt napísal Cittá morta, 1898. V roku 1898 napísal aj Sogno di un pomeriggio d'autumno a La Gioconda. V roku 1890 sa prezentuje súčasnou politickou tragédiou „La Gloria“, ktorá sa stretla s neúspechom, možno kvôli prílišnej odvahe v osobných a politických narážkach. Potom nasledovala „Francesca da Rimini“(1901), výborná rekonštrukcia stredovekej atmosféry a emócií, skvelá štýlom a vyhlásená talianskou kritikou (Edoardo Boutet) za prvú skutočnú tragédiu talianskeho divadla.
V roku 1883 sa oženil s Máriou Hardouin di Gallese. Z manželstva vzišli tri deti – Mario, Gabriellino a Veniero a zakrátko sa skončilo (1891) rozvodom kvôli nespočetným milostným aféram d’Annunzia, napríklad s Máriou Gravina, s ktorou mal dcéru Renatu. Gabriele a Mária po rozvode ostali priateľmi.
S Gabrieleovym presunom do Florencie je nevyhnutne spojené jeho nové ľúbostné dobrodružstvo so slávnou herečkou Eleonorou Duse, s ktorou sa spája aj d’Annunziove najdynamickejšie obdobie života. Aby mal svoju milenku stále pri sebe, presťahoval sa do Florencie, kde si prenajal vilu „La Capponcina“. Niet pochýb, že Eleonora Duse bola najdôležitejšou milenkou v živote básnika. Ich stretnutie v roku 1894 definoval neskôr d’Annunzio ako magické, teatrálne. Ona mala 36 rokov, on o 5 rokov menej. Ona bola vtedy najúspešnejšia herečka, „la Divina“, jediná umelkyňa schopná dokonale vyjadriť hlavné postavy hier, ktoré d’Annunzio písal. Krehká, jemná, štíhla dáma, ktorá prakticky zabezpečila básnikovi svetový úspech. Ich búrlivý vzťah končí v roku 1910.
V roku 1897 bol D'Annunzio zvolený ako nezávislý za poslanca na trojročné obdobie. Okolo roku 1910 jeho svetácky životný štýl skončil v dlhoch a D'Annunzio odletel do Francúzska aby utiekol svojim veriteľom. Tu spolupracoval so skladateľom Claudom Debussym na spevohre „Le martyre de Saint Sébastien“ (Martýrium sv. Sebastiána), napísanej pre Idu Rubinstein (1911). Vatikán reagoval zaradením celého jeho diela na index medzi zakázané knihy. Dielo nebolo úspešné ale bolo nahrané v rôznych verziách, napr. Pierrom Monteuxom, Leonardom Bernsteinom a Michaelom Tilsonom Thomasom. V rokoch 1912-1913 spolupracoval D'Annunzio so skladateľom Pietrom Mascagnim na jeho opere „Parisina“, pobývajúc v prenajatom dome skladateľa v Bellevue blízko Paríža.
Odkedy sa zúčastnil letu lietadlom s Wilburom Wrightom v r.1908, veľmi sa zaujímal o letectvo. 24. mája 1915 vstúpilo Taliansko do vojny a Gabriele d’Annunzio sa nechal dobrovoľne naverbovať k letectvu napriek tomu, že už nebol najmladší (42 rokov). V septembri roku 1915 sa zúčastnil bitky v meste Trento. Počas vojny prišiel o oko, ale preslávil sa svojou neobyčajnou odvahou a odhodlanosťou. Počas obdobia rekonvalescencie sa oňho starala jeho dcéra Renata. O niečo neskôr sa opäť vrátil do boja, napriek radám lekára. Bojoval v službách talianskeho letectva, ale aj v službách talianskej pozemnej armády.
Vo februári 1918 sa zúčastnil na plavbe do prístavu Bucarri (tal. Bucarri), lit. the Bakar Mockery) aby povzbudil slabú morálku talianskej armády pod vplyvom porážky pri meste Caporetto (dnes sa toto nachádza v Slovinsku). Uskutočnil prekvapujúci útok na rakúsky konvoj lodí s obrnenými člnmi.[1]
9. augusta 1918 zorganizoval propagandistickú akciu letu nad Viedeň ako veliteľ 87. útočnej eskadry „La Serenissima“ - 700 míľ dlhú propagandistickú cestu nad Viedeň pod mediálnym názvom „Il volo su Vienna“. D'Annunzio velil v rámci eskadróny 9 lietadlám.
Bol povýšený na plukovníka napriek tomu, že nebol vojak z povolania, čo bolo na tú dobu veľmi nezvyčajné.
D´Annunzio bol nacionalista a iredentista nespokojný s výsledkom Rapallskej zmluvy (Versaillská sústava), podpisom ktorej prišlo Taliansko o mesto Fiume - dnešnú chorvátsku Rijeku.
12. septembra 1919 uskutočnil vojenskú akciu na čele 2000 talianskych nacionalistov-dobrovoľníkov spolu s priateľom Alcestom de Ambris. Fiume opúšťali práve spojenecké vojská, čo znamenalo pre budúcich okupovateľov mesta výhodu. Obsadil Fiume v nádeji, že Taliansko mesto anektuje, čo sa však nestalo. Naopak, Taliansko iniciovalo blokádu Fiume, ktorú držal D'Annunzio s dobrovoľníkmi. D'Annunzio na oplátku vyhlásil Fiume za nezávislý štát - Talianske regentstvo Carnaro. Spolu s Alcestom de Ambris zostavil aj ústavu pre Carnaro - Fiume, ktorá predznamenala budúci fašizmus; stala sa vzorom pre novú taliansku fašistickú ústavu. Pridelil si funkciu duce - condotierre.
Niektoré časti Talianskeho kráľovského námorníctva (torpédoborec Espero) sa spojili s D'Annunziovými miestnymi silami. „Duce “ sa pokúsil založiť konkurenčnú „Ligu národov sveta“ vybraných z Talianskej menšiny vo Fiume, slovanských skupín občanov a separatistov z Balkánu, no nemal veľký úspech. 12. novembra 1920 vošla do platnosti Rapallská zmluva, na základe ktorej sa stalo mesto Rijeka slobodné a Zadar pripadol Taliansku. D’Annuzio odmietol zmluvu akceptovať a vyhlásil Taliansku vojnu. Po tom, ako bolo mesto bombardované a zomrelo mnoho ľudí („Natale di sangue“ – Krvavé Vianoce), sa d’Annunzio vzdal a stiahol do ústrania.
Po neúspešnej epizóde vo Fiume sa stiahol do svojho sídla na Lago di Garda (Gardské jazero) a strávil nasledujúce roky písaním memoárov. Politicky bol režimom odsunutý na okraj diania, hoci bol idolom fašistickej pospolitosti.[2] D'Annunzio mal silný vplyv na ideológiu Benita Mussoliniho, no nikdy priamo nevstúpil do vlády fašistov v Taliansku, pretože bol vystrašený vražedným útokom na jeho osobu vo februári 1922. V Ríme bol napadnutý útočníkom, ktorý ho vyhodil z okna. Pád mu spôsobil ťažké zranenia a celkom sa neuzdravil až do nástupu Mussoliniho k moci.
V roku 1924 mu bol udelený šľachtický titul od kráľa Viktora Emanuela III. a dedičný titul Principe di Montenevoso. V roku 1937 sa stal prezidentom talianskej kráľovskej akadémie. Skonal v roku 1938 na mozgovú príhodu vo svojom dome v Gardone Riviera. Štátny pohreb nariadil Mussolini; bol pochovaný v mauzóleu z bieleho mramoru na Il Vittoriale degli Italiani, ktoré sa nachádza v Gardone Riviera.[3]
D’Annunzio je označovaný za pôvodcu fašizmu. Vzťah d’Annunzia k fašizmu je veľmi rozmanitý, ale nie celkom jasný. Fašisti oslavovali d’Annunzia ako jedného z najplodnejších spisovateľov Talianska a stotožňovali sa s mnohými symbolmi talianskeho básnika. Zaujímavé však je, že d’Annunzio aj napriek prvotnej inklinácii k bojovej skupine založenej Benitom Mussolinim po vojne, vo februári 1919, „Fasci di Combattimento“ (Bojové zväzky), odmietol neskôr členstvo v „Partito Nazionale Fascista“ (Fašistická národná strana), pravdepodobne, aby si zachoval svoju úplnú autonómiu, pretože Mussolinimu nedôveroval.
Benito Mussolini podporil d’Annunzia už na začiatku jeho pôsobenia, ešte pred výpravou do mesta Rijeka, aby využil jeho slávu v prospech fašistického hnutia.
V roku 1919 zorganizoval d’Annunzio verejnú zbierku na finančnú podporu ťaženia do mesta Rijeka a celkovo sa vyzbieralo okolo 3 miliónov lír. Prvá čiastka bola vyplatená d’Annunziovi v októbri roku 1919, druhá hneď potom. Avšak, určitú sumu peňazí sa nedostal do rúk d’Annunzia. Benito Mussolini bol obvinený zo zneužitia peňazí na financovanie vlastnej politickej skupiny za cieľom uzurpovania si moci v predvolebnom období.
D’Annunzio, aby vyvrátil obvinenia vztiahnuté na Mussoliniho, poslal Mussolinimu list, v ktorom oficiálne Mussoliniho oprávnil a potvrdil, že určitá čiastka peňazí bola použitá na podporu talianskej fašistickej politickej organizácie v Miláne („lo squadrismo“).
« Drahý Benito Mussolini, ktorý vedie spoločnosť viery a odvahy, medzi mužmi neistými a nečistými, musí sa mať vždy na pozore pred zradou a odmietnutím skôr ako “kohút zakikiríka po druhýkrát”. A nesmie sa pre to trápiť ani sa vzdať, pretože skutočný duch odvahy prekoná všetky zrady a zaprenia. Nieto pochýb, že Vy zvládnete jedno i druhé. Z mojej strany potvrdzujem, že som poslal skupinku starostlivo vybratých legionárov, aby som posilnil Váš i náš občiansky boj – poprosil som Vás, aby ste si z peňazí, vyzbieraných na tieto účely, uschovali určitú sumu. Proti všetkým neprajníkom a zradcom sa obrňte aspoň tak, ako sú obrnené moje tanky, ktoré poznajú presný smer a vytýčený cieľ.
Rijeka, Taliansko, 15.február 1920
Gabriele d'Annunzio »
Politické ideály d’Annunzia sa prejavili už pri vypracovaní ústavy svojho „Fiume“ (Rijeka). Vytvoril korporatívny štát, v ktorom boli ľudia rozdelení do 9 sektorov podľa ekonomickej triedy a desiatej skupiny (ktorú vytvoril sám d’Annunzio), do ktorej patrili umelci, básnici, hrdinovia – „nadľudia“. Ústava takisto prehlásila hudbu za jeden zo základných princípov štátu. V podstate to boli diktátorské tendencie, ktoré Benito Mussolini prevzal od d’Annunzia. Celý fašistický rituál bol vymyslený d’Annunziom počas okupácie Rijeky, išlo teda o pozdrav, pokrik – „Eia, eia, eia, Alalà!“(pzn. grécky) dramatický a rétorický dialóg s davom, následníci v čiernych košeliach ("camicie nere")... D’Annunzio je údajne autorom metódy likvidácie či zosmiešnenia svojich oponentov podaním veľkej dávky tzv. ricínového oleja (preháňadlo). Táto praktika bola často realizovaná Mussolinim. Takisto bol d’Annunzio zástanca expanzívnej zahraničnej politiky a obhajca invázie do Etiópie.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
