From Wikipedia, the free encyclopedia
Francúzska secesia je umelecký štýl, ktorý sa objavil v Európe a v Spojených štátoch po polovici 19. storočia a trval až do začiatku 20. storočia. Francúzsky tiež nazývaný Art Nouveau.
V 19. storočí zaznamenala Európa obrovský priemyselný rozmach, ktorý vznikol na podnet industrializácie, nových priemyselných a obchodných centier. Začali sa rozvíjať nové spôsoby spracovania ocele, glazovania keramiky a skla, galvanizácia a rozvoj elektrického osvetlenia, ktoré otvorili nové možnosti mladej začínajúcej generácii architekt a umelcov. Tieto zmeny mali aj za následok vytvorenie novej spoločenskej - robotníckej triedy a veľkú škálu produktov dostupných pre vyššiu vrstvu. Tieto honosné prvky neboli spočiatku veľmi využívané, pretože neboli ani považované za prvky bytového interiéru ale boli skôr chápané ako priemyselná a dopravná architektúra. Samotný termín Art Nouveau pochádza z parížskeho obchodu rovnakého mena, ktorý viedol nemecký emigrant Samuel Bing. Vo veľmi krátkej dobe však začala vyššia vrstva objavovať čaro secesných stavieb, predmetov, nábytku a prvkov všetkého druhu, a bola ochotná za jeho získanie minúť nemalé peniaze. Secesia bola prvým slohom, ktorý nemal svoj základ podložený vo svetových dejinách, resp. neviazal sa na historizujúce smery. Preto ho mnohí umelci a architekti neprijali. Hlavnými centrami sa vo Francúzsku stali centrami slohu Paríž a Nancy. Za krátko po rozšírení sa do celej Európy a dokonca aj do zámoria no New Yorku sa stala univerzálnym slohom daného obdobia. Jej nárast popularity bol doslova bleskový, žiadny iný sloh v dejinách ľudstva nevznikol a neprenikol medzi ľudí tak rýchlo ako práve secesia. No napriek svojmu krátkemu pätnásťročnému obdobiu má svoj význam. Dôležitosť dizajnu predmetov, s ktorými prichádzame denne do styku, ktorú ako prvý zdôrazňoval William Morris. Verejnosť sa zaujímala o nové módne smery a to najmä v úžitkovom umení. To sa odrazilo vo veľkom počte nových časopisov a periodík venovaných trendom. Hlavné prejavy nového slohu neboli v špeciálnych článkoch, ale v grafickej úprave publikácií samotných. Ale existovali aj časopisy ako prestížny Art et Décoration v Paríži, ktorý sa sústreďoval výlučne na úžitkové umenie a obsahoval množstvo fotografií. Mediálne propagovali sloh aj časopisy ako francúzsky De Studio. Secesia dosiahla svoj vrchol práve v 19. storočí. Ešte aj dnes ju môžeme odpozorovať v tvorbe priemyselného dizajnéra tvoriaceho výrobky, ktoré každý používa. No viazanie sa na prílišné dekorovanie, vytváranie prehnane zdobených rastlinných motívov a kvetných lupeňov, sú formy s ktorými sa človek 20. storočia dokáže už len ťažko stotožniť.
Svetová výstava roku 1900 v Paríži dala tamojším architektom príležitosť naplno uplatniť svoju fantáziu. Hlavnými centrami sa stali Paríž a Nancy. Hlavným predstaviteľom francúzskej secesie bol Hector Guimard ( Lyon 10.3.1867 - New York 20.5.1942 ), ktorý inšpirovaný Antonim Gaudím a Victorom Hortom, vychádzal z učenia Eugenna Viollet le-Duca. Napriek relatívne krátkemu obdobiu v ktorom sa secesia vyskytla v dejinách architektúry, sochárstva a maliarstva, sa preslávia vo veľkej miere. Sám Guimard ju chcel povzniesť na typizovaný smer francúzska. Bol kladený dôraz na detail a organické línie, veľmi často inšpirované orientálnou architektúrou. Prevládali organické a rastlinné motívy s bohato zdobenými detailmi. Samotné objekty mali veľmi pestrú tak isto vonkajšiu fasádu ako do detailu prepracovaný interiér.
Základné výrazové a materiálové prostriedky
1. Nové konštrukčné materiály, využívajúce racionálnu linku - železo, glazované sklo, galvanizácia, a rozvoj elektrickej energie, vychádzali z inžinierskych stavieb ako sú mosty a haly , ich cieľom bola účelnosť a relatívna jednoduchosť, postupne sa menila na ornament inšpirovaný orientom a organikou
2. Línia priniesla návraty do minulosti inšpirované Orientom a ľudovým umením v asymetrickej vlnivej línii a prebujnenom dekorativizme, tvarovej a materiálovej nápaditosti.
3. Vo veľkej miere využívanie železných prvkov, dotváranie sklom, v častých prípadoch dokonca aj farebne spracovaným (vitrážou).
Secesia v sochárstve konca 19. a začiatku 20. storočia sa stala hlavnou postavou osobnosť Francúza Augusta Rodina, ktorého je veľmi ťažké charakterizovať z hľadiska slohového zamerania. Keď sa oslobodil od klasicizmu zameral sa na čo najkvalitnejšie zachytenie daných predmetov. Jednou z ďalších charakteristických čŕt bolo pri opracúvaní kameňa tvoril spôsobom, že znejasňoval niektoré detaily. Je možnosť ho zaradiť medzi impresionistov, no jeho značná záľuba v krivkách a ornamentoch ho priradila k secesne tvoriacim umelcom konca 19. a začiatkom 20. storočia. Jeho najvýznamnejším dielom je Brána pekiel na ktorej sa inšpiroval známou Božskou komédiou od Danteho Alighieri, no na nešťastie ju nedokončil. Ďalší sochár a umelec, ktorého črty tvorby ho radia jasne k secesistom bol katalánec Lambert Escaler. Bol sochárom vysnívaných nýmf a ich vetrom rozviate vlasy mu boli zámienkou na uplatnenie dynamických kriviek. Z piemontskej skupiny treba spomenúť Medarda Rossa, ktorého diela pripomínajú kyselinou rozleptané aglomeráty hliny či hornín. Striedal symbolické námety so sociálnou tematikou.
Zárodky secesie v maliarstve badať už v niektorých dielach neskorých pred raffaelistov, a viac zaoberali teoretizovaním ako tvorbou, chytili sa Gauginových podnetov, respektíve Bernarovej a Gauginovej pontaventskej školy na atlantickom pobreží. Samotný maliari sa predovšetkým orientovali na budúcnosť, snažili sa priniesť novu senzibilitu. Pod vplyvom ďalekého východu sa vrátili k veľkým dekoratívnym kompozíciám, ornamentálnym tvarom, ... Usilovali sa docieliť tzv. čistú maľbu, ktorej hodnota nemala závisieť od zobrazeného motívu. Za dôležité pokladali predovšetkým kompozične riešenie, usporiadanie škvŕn a plôch, ako aj paletu čistých spočiatku intenzívnych, neskôr tlmených tónov. Pierre Bonard, Maurice Denis, Edouard Vuillard. Po nich nastupujú Gustave Moreau so svojou prepiatosťou, Odilon Redon so svojim irealizmom a Puvis de Chavanes so svojim mystickým idealizmom.
Práve táto časť patrí k hlavným tvorivým spôsobom secesného obdobia. Na jej vplyv malo hlavne priznanie tektoniky konštrukcií a autentickosti materiálov. Tým pádom akýsi návrat k primitivizmu, choroba dekadentnosti. Pre milovníkov umenia boli typickými motívy morskej peny, motýľov, kvetov, kotúčov dymu, či popínajúcej neurčitosti. Všetko to boli akoby prenesené motívy nostalgie, miestami až dokonca erotiky. Išlo o reakciu na gýčovitý priemyselne vyrábaný brak. Umelci tvorili doslova každú vec dennej potreby od tanierov, cez stoličky až po farebné okná, no mnohé z návrhov boli ovplyvnené s japonským a islamským dizajnom, hlavne od umelcov, ktorý študovali v zahraničí.
Známy americký umelec Louis Comfort Tiffany (1848-1933) začínal ako maliar. Po študijnom pobyte v Paríži sa vrátil do New Yorku a začal ako majiteľ firmy Glass and Decorating Company kariéru umeleckého sklára a návrhára interiérov. Jeho návrhy boli poznačené japonským a islamským vplyvom. Jeho umelecká osobnosť sa naplno vykryštalizovala v osemdesiatych rokoch. Vytváral vysokohodnotné predmety z írisovaného skla. Tiffanyho vitráže ovplyvnili čiastočne aj maliarsky syntetizmus. Bol jedným z prvých, ktorí si uvedomili význam elektrickej energie pre secesný sloh. Na dvojakom aspekte umenie – rozumovom a poetickom – sa zakladali estetické koncepcie skupiny v Nancy, podporovanej Émilom Gallém, slávnym návrhárom skla, keramiky a nábytku. Jeho záujem o prírodné vedy sa prejavil v repertoári nových botanických foriem. Okrem neho si získal svetovú povesť aj Louis Majorelle. Exotický estetizmus bratov Goncourtovcov, myšlienka sociálneho umenia vyslovená Rogerom Marxom i agilný duch Mauricea Barrésa posilňovali pozíciu Émila Gallého, ktorý nakoniec dosiahol triumfálne úspechy a na Svetovej výstave v roku 1889 získal Veľkú cenu. Rok 1900 znamenal pre školu v Nancy vrchol rozkvetu. Po Gallého smrti 1904 však jej činnosť rýchlo upadla. V Paríži zohralo významnú úlohu pôsobenie obchodníka, zberateľa a vystavovateľa umeleckých diel ďalekého východu, Samuela Binga.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
