Feničania
From Wikipedia, the free encyclopedia
Feničania (-kodifikovaný tvar; iné názvy: Foiničania, zastarano Feníčania, nesprávne (bohemizmus) Féničania) boli staroveký semitský národ, ktorého kryštalizačné jadro bolo v dnešnom Libanone a časti pobrežnej západnej Sýrie a jeho kultúrny rozvoj sa začal už v dobe bronzovej v 3. - 2. tisícročí pred Kr.[1] Patria medzi tzv. Kanaáncov. Územie nimi obývané - na sever od Ugaritu, na juh po Akku (dnešný Libanon), čiže na severe starovekého Kanaánu - sa označuje ako Fenícia (grek. Foinikía), hoci nikdy netvorilo jednotný politický celok a boli tu len drobné mestské štáty. Feničania hovorili feničtinou, ktorá patrila medzi kanánske jazyky.
Feničania obývali ekonomickú, námornú a politickú sústavu mestských štátov od 3. tisícročia pred Kr. až do 146 pred Kr., kedy ich najdôležitejšia kolónia Kartágo (fenicky Qart Hadašt, slov. Nové Mesto) porazila a zničila Rímska ríša.[1]
Feničania vynašli hláskové písmo s 22 znakmi s ľavosmerným spôsobom písania, ktoré od nich v 9. až 8. storočí pred Kr. asi prostredníctvom Aramejcov prevzali Gréci, z ktorého vzniklo latinské písmo a čiastočne aj cyrilika.