Dehetník
From Wikipedia, the free encyclopedia
Dehetník je prírodná pamiatka ležiaca 900 metrov[2] severozápadne od obce Líšnice u Sepekova v okrese Písek. Bola vyhlásená pre ochranu vlhkej lúky s bohatou kvetenou prevažne ostricovitého a ostricovorašeliníkového porastu[3] a tône[4] slúžiace ako refúgium obojživelníkov. Prírodná pamiatka je 1,07 hektára veľká a okolo nej sa nachádza ochranné pásmo do vzdialenosti 50 metrov[5] a celkovej veľkosti 2,65 hektára.[4]
| Dehetník | |
| prírodná pamiatka | |
.JPG) Pohľad na podmáčanú lúku, ktorá tvorí prírodnú pamiatku | |
| Štát |  Česko |
|---|---|
| Región | Juhočeský kraj |
| Okres | Okres Písek |
| Lokalita | Líšnice, Milevsko |
| Nadmorská výška | 456 - 462 m n. m. |
| Súradnice | 49°25′49″S 14°22′32″V |
| Rozloha | 1,07 ha |
| Vznik | 1. február 1986[1] |
| - Vyhlásil | Okresný národný výbor Písek |
| Správa | AOPK ČR |
| Kód AOPK ČR | 988 |
  Dehetník Poloha na mape Česka | |
| Wikimedia Commons: Dehetník | |
| Webová stránka: BioLib.cz | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Na území pamiatky sa nachádzajú chránené rastliny ako napríklad vachta trojlistá (Menyanthes trifoliata), ostrica oblastá (Carex diandra), valeriána dvojdomá (Valeriana dioica) a veronika štítovitá (Veronica scutellata),[6] zo živočíchov kunka červenobruchá (Bombina bombina), skokan krátkonohý (Pelophylax lessonae), pŕhľaviar červenkastý (Saxicola rubetra), močiarnica mekotavá (Gallinago gallinago), trasochvost žltý (Motacilla flava) a ľabtuška lúčna (Anthus pratensis).[7] Pamiatka je voľne prístupná po náučnom chodníku Kolem Milevska vedúcom po poľnej ceste z Milevska smerom na obec Líšnice.
Dehetník leží 1 kilometer juhovýchodne od okraja mesta Milevsko a 900 metrov severozápadne od obce Líšnice.[2] Pamiatka spadá do sústavy Českomoravskej vrchoviny, geomorfologického celku Táborskej pahorkatiny, do podcelku Píseckej pahorkatiny a do okrsku Milevskej pahorkatiny.[3] Terén tu je takmer plochý s nepatrným úklonom k východu, prevýšenie je iba 5 metrov[3] (však iný zdroj uvádza 10 metrov, konkrétne 455 až 465 m n. m..[2]). Lúka samotná leží v malom údolí,[2] ktorým preteká bezmenný potok z rybníka Opršál do rybníka Pytlák. Tento bezmenný potok tvorí severnú hranicu územia. Na západe sa pamiatka približuje železničnej trati Písek-Tábor, ale až do jej bezprostrednej blízkosti nezasahuje. Na juhu voľne prechádza do poľnohospodárskeho poľa, a na východe tvorí hranicu poľná cesta.
Na území Dehetníku sa v roku 2006 nachádzala jedna malá tôňa s rozmerom približne dvoch metrov štvorcových. Tôňa je výrazne zarastená.[8]
Prírodná pamiatka bola vyhlásená 4. decembra 1985 s účinnosťou od 1. februára 1986 vyhláškou plenárneho zasadnutia Okresného národného výboru v Písku.[9] Pôvodne sa pamiatka rozkladala na ploche 1,20 ha,[10] ale 19. júla 2011 došlo Radou Juhočeského kraja k znovuvyhláseniu pamiatky na menšom území, a to konkrétne na ploche 1,07 ha.[4] Znovuvyhlásenie bolo nutné preto, že v čase pôvodného založenia bola pamiatka vytýčená podľa vtedajšej pozemkovej mapy so snahou zahrnúť celé parcely.[11] Hranice pôvodnej prírodnej pamiatky ale nezodpovedali aktuálnej veľkosti pozemkov, preto v roku 2006 muselo dôjsť k revízii, premerania pozemkov a následnému prehláseniu podľa skutočných hraníc parciel.[11]
Územie Dehetníku bolo dlhodobo extenzívne hospodársky využívané s tým, že dochádzalo jedenkrát ročne ku koseniu. V dobe reálneho socializmu bola kosená len tá časť lúky, ktorá umožňovala nasadenie mechanizácie. Predtým bola pamiatka väčšia, pretože k nej spadala aj západná časť svahu priliehajúca k železničnej trati. Táto oblasť nebola udržiavaná, a tak zarástla drevinami. V tejto časti dochádzalo k uskladneniu slamy a sena, ktoré zahnívali. Neskôr došlo k vylúčeniu tejto časti z rozlohy pamiatky a teda k jej zmenšeniu.[12]
Podľa záznamu z revíznej knihy k chránenému územiu je zrejmé, že v roku 1995 došlo k vyhrnutiu bahna z otvorenej melioračnej stoky (potoka) tvoriaceho severnú hranicu Dehetníka. Bahno bolo vyhrnuté na územie prírodnej pamiatky.[13] Medzi rokmi 2003 a 2004 nie sú žiadne záznamy o starostlivosti o pamiatku, pravdepodobne z dôvodu rušenia okresných úradov a prevádzania právomocí na kraje.[13] Od roku 2005 bola starostlivosť opäť obnovená, a to pravidelným jednoročným kosením lúky s využitím mechanizácie.[14]
.JPG)
Z celkovej rozlohy 1,07 ha prírodnej pamiatky pripadá približne 1 ha na trvalo zatrávnené porasty, cca 0,01 ha na ornú pôdu, cca 0,04 ha na vodné toky a približne 0,02 ha na ostatné plochy (napr. pozemné komunikácie).[15] Povodím spadá Dehetník pod Milevský potok.[3] Podnebie na lokalite je mierne vlhké s priemerným úhrnom zrážok okolo 600 mm.[3] Priemerná ročná teplota sa pohybuje okolo 7 °C.[3]
Geológia a pôdy
Podložie tvoria horniny porfyrické amfibol-biotitové melanokrátne žuly. Jedná sa o súčasť stredočeského plutónu. Ale horniny samotné nevystupujú na povrch, pretože sú prekryté deluviofluviálnymi hlinitopiesčitými sedimentami holocénneho obdobia.[2]
Pôda je reprezentovaná kambizemou pseudoglejovou a glejom typickým. V niektorých častiach sa nachádza organozem glejová.[2]
.JPG)
Flóra
Väčšinu lokality pokrýva mozaikový porast vlhkomilného lúčneho spoločenstva kultúrneho charakteru. Dominantným druhom tohto spoločenstva je psiarka lúčna (Alopecurus pratensis), ďalej sa tu vyskytuje aj krvavec lekársky (Sanguisorba officinalis), iskerník prudký (Ranunculus acris), štiav kyslý (Rumex acetosa) a pichliač močiarny (Cirsium palustre).[2]
Keďže na južný okraj pamiatky prilieha poľnohospodársky využívané pole, sú tu časté splachy živín dažďom. Tým dochádza k zmene spoločenstiev v južnej časti, kde sa vyvinuli nitrofilné vysokobylinné lemy, v ktorých prevláda trebuľka lesná (Anthriscus sylvestris).[2] Naproti tomu najcennejšia východná časť Dehetníka je tvorená ostricovým rašelinnými spoločenstvom zväzu Caricion fuscae, s prechodmi k chudobným na živiny ostricovorašeliníkovým fytocenózám zväzu Sphagno recurvi-Caricion canescentis. Táto najvlhkejšia oblasť zaberá približne 4% územia.[16] V rámci tejto časti rastú malé populácie chránenej vachty trojlistej (Menyanthes trifoliata). Ďalej sa tu nachádza ostrica oblastá (Carex diandra), ostrica čierna (C. nigra), ostrica prosová (C. panicea) , ostrica sivastá (C. canescens),[6] valeriána dvojdomá (Valeriana dioica), popolavec kučeravý (Tephroseris crispa), fialka močiarna (Viola palustris), páperník úzkolistý (Eriophorum angustifolium), veronika štítovitá (Veronica scutellata) a vŕbovka močiarna (Epilobium palustre).[2]
Fauna
.jpg)
Zo zástupcov bezstavovcov má bohaté zastúpenie dvojkrídly hmyz. Z významnejších druhov ide o pestricu Geomyza martineki.[2] Ríšu obojživelníkov tu zastupuje kunka červenobruchá (Bombina bombina) a skokan krátkonohý (Pelophylax lessonae).[3]
Z vtáctva tu hniezdia pŕhľaviar červenkastý (Saxicola rubetra) a ľabtuška lúčna (Anthus pratensis).[3][2] V krovinách okolo Dehetníka ďalej penica popolavá (Sylvia curruca), penica obyčajná (S. communis) a sedmohlások obyčajný (Hippolais icterina).[2] Plán starostlivosti o pamiatku ďalej zmieňuje močiarnicu mekotavú (Gallinago gallinago) a trasochvosta žltého (Motacilla flava) .[3]
V rámci ochrany lokality bol v roku 2007 schválený plán starostlivosti o prírodnú pamiatku na obdobie 2007 až 2016.[16] Rizikom je prevažne splachovanie živín a hnojív z poľa priliehajúceho na južný svah Dehetníka (ale poľnohospodárska pôda sa nachádza ako na južnom tak aj na severnom okraji pamiatky). Splachom živín z polí spôsobujú ruderalizáciu (prevažne v južnej časti územia),[12] ktorá sa prejavuje expanziou smlzu kroviskového (Calamagrostis epigejos). Ten postupuje od severovýchodného okraja Dehetníka, čím redukuje množstvo pôvodných druhov v oblasti.[12] Ďalšie nebezpečenstvo predstavujú náletové dreviny, ktoré sa šíria v časti oblasti železničnej trate. To je spôsobené dlhodobým nekosením tejto časti lokality.[2]
.JPG)
V rámci starostlivosti dochádza raz ročne k pravidelnému koseniu (v auguste),[2][8] ktoré prebieha mechanizáciou. Avšak do miest, kam sa mechanizácia nedostane, sa odporúča dokosenie pomocou krovinorezu.[8] Plán starostlivosti taktiež spomína vhodnosť vybudovať na lokalite nové tône, ktoré by zvýšili atraktivitu územia pre chránené druhy, prevažne obojživelníky. Tône by mali podľa plánu vzniknúť na východnom okraji, kde sa nachádzajú staré skruže. Odporúčaná hĺbka je do pol metra s veľkosťou maximálne 5 × 5 metrov.[8]
Oblasť je voľne dostupná po poľnej ceste vedúcej z Líšnice do Milevska. Tá prechádza na východnom okraji pamiatky.[2] Pre návštevníkov je tu vybudovaná informačná tabuľa.[17] Taktiež sa tu nachádza výklenková kaplnka z roku 1897 zasvätená Panne Márii Sepekovskej.[18]
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
