Banánové vojny
From Wikipedia, the free encyclopedia
Banánové vojny bola séria ozbrojených konfliktov, vojenských intervencií a okupácií, ktoré uskutočňovali Spojené štáty americké vo viacerých krajinách Strednej Ameriky a Karibiku v priebehu prvej tretiny 20. storočia. Banánové vojny sa začali po skončení španielsko-americkej vojny v roku 1898 a následnou Parížskou mierovou dohodou, vďaka ktorej získali USA kontrolu nad bývalými španielskymi kolóniami, ako napr. Kuba a Portoriko. Za koniec týchto konfliktov sa pokladá rok 1934, kedy prezident Franklin D. Roosevelt vyhlásil tzv. politiku dobrého susedstva.
Konflikty súviseli hlavne so snahou Spojených štátov zabezpečiť si silný politický a ekonomický vplyv v oblasti, ktorú USA pokladali sa sféru svojho vplyvu už od vyhlásenia tzv. Monroeovej doktríny v roku 1823. Akékoľvek snahy latinskoamerických štátov o vymanenie sa spod tohto vplyvu a väčšiu ekonomickú či politickú nezávislosť vnímali USA ako ohrozenie svojich záujmov a vojensky voči nim zasiahli. Tento postup sa ešte utvrdil potom, ako prezident Theodore Roosevelt začal hovoriť o tzv. ideológii veľkej palice, v rámci ktorej silové presadzovanie amerického vplyvu otvorene podporoval. Termín Banánové vojny vyplýva zo spojenia medzi týmito intervenciami a zachovávaním amerických obchodných záujmov v regióne, ktorého krajiny boli navyše často posmešne označované ako banánové republiky. Mnohé z veľkých amerických korporácií tieto vojny priamo inicializovali, medzi nimi hlavne United Fruit Company, ktorá mala v Strednej Amerike obrovské zisky z produkcie banánov, tabaku, či cukrovej trstiny.
Najaktívnejším americkým veliteľom pôsobiacim v týchto vojnách bol generálmajor americkej námornej pechoty Smedley Butler, ktorý to neskôr otvorene oľutoval a vo svojej knihe War is a Racket (Vojna je kšeft) o Banánových vojnách napísal, že „išlo o znásilnenie pol tucta republík v Strednej Amerike v prospech Wall Streetu“.