Černosotenci
krajne nacionalistické hnutie v cárskom Rusku / From Wikipedia, the free encyclopedia
Černosotenci[1][2] (rus. черносотенцы – černosotenci) alebo Čierna stovka[3] (rus. Чёрная сотня – Čornaja sotnja) bolo krajne nacionalistické, monarchistické politické hnutie pôsobiace v Rusku v rokoch 1905 – 1917, pozostávajúce z prívržencov viacerých politických strán a združení, z ktorých mal ústrednú pozíciu Zväz ruského národa. Ako silní stúpenci vládnucej dynastie Romanovcov černosotenci oponovali zmierneniu autokratickej vlády v Rusku. Zastávali tiež šovinistické a antisemitské názory.[4][5] Černosotenci sa zgrupovávali najmä zo statkárov a majetnejších roľníkov, obchodníkov, úradníkov a inteligencie,[6] policajtov a pravoslávnych duchovných,[7] tzn. išlo o prvé lojalistické hnutie pozostávajúce zo zástupcov viacerých tried,[5] hoci medzi robotníkmi si našlo len malú podporu.[8]
Hnutie vzniklo v októbri 1905 ako reakcia na vypuknuvšiu revolúciu. Bolo aktívne najmä v období rokov 1906 – 1914, kedy s neoficiálnym súhlasom vlády podnikalo útoky proti rôznym revolučným skupinám a organizovalo alebo participovalo na pogromoch proti Židom, hoci najhoršie pogromy prepukli ešte pred oficiálnym založením hnutia a boli výsledkom spontánnych zrážok medzi lojalistami a revolucionármi oslavujúcimi prijatie tzv. Októbrového manifestu. K najväčšiemu z nich došlo medzi 18. a 22. októbrom 1905 v Odese, kde v pogrome zomrelo najmenej 400 Židov a vyše 1 600 domov a budov patriacich Židom bolo vyrabovaných alebo zničených. Po roku 1905 začal Zväz ruského národa s organizovaním lokálnych oddielov (rus. дружины – družiny), ktoré mali zastrašiť revolucionárov a bojovať proti revolučnej aktivite. Ak pogromy priamo neorganizovali, tak v spoločnosti vytvárali atmosféru, ktorá ich vypuknutie podnecovala a členovia oddielov sa ich zúčastňovali. Často tak konali s podporou miestnych úradov, hoci väčšina členov centrálnej vlády hľadela na aktivity oddielov s pochybami a nedôverou. Výnimkou bol samotný cár Mikuláš II., ktorý prijal čestné členstvo v organizácii.[5]
So súhlasom Alexandra Ivanoviča Dubrovina, jedného z lídrov Zväzu ruského národa, podnikli černosotenci tiež niekoľko atentátov na svojich politických oponentov. Najznámejšími boli atentáty na poslancov Štátnej dumy, konštitučných demokratov Michaila Jakovleviča Herzensteina (31. jún 1906) a Grigorija Borisoviča Iollosa (14. marec 1907). Obaja boli židovského pôvodu, avšak primárnym motívom atentátov bola ich politická príslušnosť.[5]
Zatiaľ čo Židom černostenci pripisovali zodpovednosť za všetky sociálne a politické problémy v Rusku a tvrdili o nich, že chcú demokratizáciou uviesť ruský národ do poroby,[5] nepriateľsky vystupovali aj voči ďalším neruským etnikám v ríši, ktoré pokladali za hlavných strojcov revolúcie. Vďaka výraznej nenávisti voči Poliakom si získali značnú podporu medzi roľníkmi na západe Ruska,[9] využívajúc tak ich resentiment voči poľským statkárom (napr. na Pravobrežnej Ukrajine).[10] Ukrajincov a Bielorusov odmietali za samostatné národy a pokladali ich za súčasť ruského národa.[6]
Po februárovej revolúcii v roku 1917 organizácie černosotencov zanikli samy alebo boli rozpustené.[10]