Čínski Indonézania
From Wikipedia, the free encyclopedia
Čínski Indonézania (Indonézsky: Orang Tionghoa Indonesia) a hovorovo Chindo alebo len Tionghoa[2] sú Indonézania, ktorých predkovia prišli z Číny približne v posledných ôsmich storočiach. Čínski Indonézania sú štvrtou najväčšou komunitou Číňanov na svete po Thajsku, Malajzii a Spojených štátoch.
Populácia |
---|
2 832 510 (2010)[1] 1.2% z Indonézskej populácie |
Náboženstvo |
Budhizmus 49 %, kresťanstvo 43 % (protestanti 25 % a rímski katolíci 18 %), sunnitský islam 5 %, konfucianizmus 3 %, hinduizmus a iné. |
Číňania a ich indonézski potomkovia žijú na indonézskom súostroví minimálne od 13. storočia. Mnohí z nich prišli spočiatku ako pocestní (dočasní obyvatelia) s úmyslom vrátiť sa domov v starobe[3], niektorí však v regióne zostali ako ekonomickí migranti. Ich populácia sa rýchlo rozrástla počas koloniálneho obdobia, keď boli najímaní pracovníci z ich domovských provincií v južnej Číne. K diskriminácii čínskych Indonézanov dochádzalo od začiatku holandského kolonializmu, hoci vládne politiky zavedené od roku 1998 sa to snažili napraviť. Odpor voči ekonomickým schopnostiam etnických Číňanov vzrástol v 50. rokoch 20. storočia, keď mali pôvodní indonézski obchodníci pocit, že nemôžu zostať konkurencieschopní.[4] V niektorých prípadoch vládne opatrenia šírili stereotyp, že podniky vlastnené etnickými Číňanmi sú skorumpované. Hoci ázijská finančná kríza v roku 1997 vážne narušila ich obchodné aktivity, reforma vládnej politiky a legislatívy odstránila viaceré politické a sociálne obmedzenia pre čínskych Indonézanov.
Rozvoj miestnej čínskej spoločnosti a kultúry je založený na troch pilieroch: klanových združeniach, etnických médiách a školách s vyučovacím jazykom čínskym[5][6], ktoré prekvitali v období čínskeho nacionalizmu v posledných rokoch vlády dynastie Čching a počas druhej čínsko-japonskej vojny. Rozdiely v cieli nacionalistických nálad však spôsobili nesúlad názorov v obyvateľstve. Jedna skupina podporovala politické reformy v Číne, zatiaľ čo iní sa usilovali o zlepšenie postavenia v miestnej politike. Vláda nového poriadku (1967 - 1998) demontovala piliere etnickej čínskej identity v prospech asimilačnej politiky ako riešenia tzv. „čínskeho problému“.[7]
Čínske indonézske obyvateľstvo Jávy tvorí takmer polovicu národnej populácie tejto skupiny. Vo všeobecnosti sú viac urbanizovaní ako pôvodné indonézske obyvateľstvo, ale v celej krajine stále existujú významné vidiecke a poľnohospodárske komunity. Klesajúca pôrodnosť viedla k posunu populačnej pyramídy smerom nahor, keďže sa zvyšuje priemerný vek.[8] Emigrácia prispela k úbytku obyvateľstva a v druhej polovici 20. storočia vznikli komunity v priemyselnejšie rozvinutých krajinách. Niektorí sa zúčastnili na repatriačných programoch do Čínskej ľudovej republiky, iní emigrovali do susedného Singapuru a západných krajín, aby unikli proti čínskym náladám[9]. Medzi zámorskými obyvateľmi je ich identita výrazne viac indonézska ako čínska.[10]