Stibor zo Stiboríc
From Wikipedia, the free encyclopedia
Stibor zo Stiboríc a Beckova alebo Ctibor z Ctiboríc alebo Štibor zo Štiboríc (poľ. Ścibor ze Ściborzyc, lat. Styborius de Stiborich ; * 1347? – † 1414) bol uhorský šľachtic poľského pôvodu, od roku 1388 pán beckovského hradu, rytier Dračieho rádu a vojvoda sedmohradský (1395 – 1401 a 1410 – 1414).
Stibora pozval do Uhorska Ľudovít I., ktorý bol aj poľským kráľom. Po Ľudovítovej smrti sa v boji o uvoľnený trón postavil na stranu Žigmunda Luxemburského potlačením vzbury vedenej jágerským biskupom Tomášom Ludanickým, dobytím miest aj Nitry v roku 1403.[1] Kráľ Žigmund ho po získaní trónu bohato odmenil. Stal sa županom bratislavskej župy (1389 – 1402), neskôr aj trenčianskej, nitrianskej a banskobystrickej župy. Asi 20 rokov po príchode do Uhorska mu patrila skoro celá západná polovica dnešného Slovenska a sám sa označoval ako „pán celého Považia“. S menom jeho syna Stibora II. sa spája najstaršia známa listina písaná v slovakizovanej češtine z územia Slovenska; pochádza z 13. decembra 1422. Stibor v úpise potvrdzuje svoju dlžobu 600 uhorských zlatých pánovi Benešovi Hernikovi z Slupna a jeho manželke Kataríne.